(Ťažký život XXXL) Hovorí sa, že kade mačka prepchá hlavu, tade prejde i celá. Možno to platí i o deťoch, možno to v detstve platilo aj o mne, ale v súčasnosti určite nie. A nie je to tým, že by sa mi hlava zmenšila (skôr iné rozmery sa zväčšili). Že mám veľkú hlavu, som vedel už dávno. Ale skutočný problém vznikol až predpisom o povinnom používaní cyklistickej prilby. Ako dieťa som bicyklom brúsil uličkami Prievozu, ako študent som na ňom pobehal celú Bratislavu, po maturite som bicyklom chodil do práce. Rušná premávka Bratislavy mi priniesla mnoho zranení kolien i lakťov, rozdrvený malíček i zašívanú bradu. Občas ma autobus pritlačil o obrubník, občas som neubrzdil za trolejbusom, ktorý kvôli výhybke zostal stáť na zelenú uprostred križovatky. Zopár ráz som kolesom "zapadol" do električkovej koľaje a raz urobil polovičné salto vďaka kanálu bez poklopu pri botanickej záhrade. Napriek tomu ani jeden úraz nebol chrakteru, kde by mi prilba pomohla. Vtedy ešte nebola povinná.