reklama

Prázdniny pred +/– 30 rokmi (7.)

V stane, pod širákom, či v prístrešku, ale i na fare. Stanovačka je odvodená od slova "stan". Napriek tomu sme nie vždy spali v stanoch.Ako som už spomínal, niekedy sme museli hľadať prístrešie, pretože dážď nám znemožnil stanovanie.Raz sme celí premočení boli nútení zísť na Liptov. V ktorejsi dedine nás prichýlil ujo, ktorý mal veľkú stodolu, plnú sena. Tam sme zložili batohy a začali rozbaľovať, aby sme si vysušili veci.Ujo prišiel s fľašou borovičky a cigaretami, že "na zahriatie".Dobrý ujo nevedel pochopiť, že nefajčíme - a už to vyzeralo, že hostiteľa urazíme. Napokon sa jeden dobrovoľník našiel, čo sa obetoval a s ujom si zapálil.Čo sa týkalo borovičky, tam už tých, čo boli ochotní sa obetovať, bolo viacero...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)
Obrázok blogu


Niekedy sa medzi nami našli aj takí, čo sa rozhodli ísť na stanovačku bez stanu. Dôvodom bolo, aby ušetrili na váhe. Vraj budú spať pod širákom. Avšak keď prišlo nepriaznivé počasie, tak ich rozhodnutie už nebolo pravdou, a snažili sa k niekomu natlačiť do stanu.

Niekedy sme sa rozhodli spať "pod širákom", hoci sme stany mali. Ak bola teplá noc, rozhodli sme sa tak preto, že sa nám stany nechcelo stavať. A tiež sme ich ráno nemuseli sušiť (mokré od rosy) a baliť. Tiež to bolo výhodné kvôli bezpečnosti. Stany, zvlášť tie krikľavých farieb, boli viditeľné zďaleka.

Spanie "pod širákom" v teplú noc je krásne. Ležíte a pozeráte na hviezdne nebo. Hoci v auguste sú už noci chladnejšie, máte zase možnosť pozorovať množstvo meteorov.
Raz som sa v Nízkych Tatrách rozhodol spať "pod širákom", lebo bolo zatmenie mesiaca a povedal som si, že ho budem sledovať. Zatmenie bolo niekedy medzi 2-3. hodinou nadránom. Ľahol som si do spacáka pod hvieznou oblohou, mesiačik v splne sa krásne usmieval. A zaspal som... Keď som sa prebral, z mesiaca už riadny kus chýbal. Spánok ma znova premohol a zobudil som sa až na záplavu slnečných lúčov. Dodnes neviem, či som sa v noci naozaj zobudil, alebo či sa mi o tom zatmení mesiaca snívalo.

Aj keď boli noci bez oblakov, neznamenalo to, že spanie "pod širákom" bolo v suchu. Niekedy padla tak silná rosa, že spacáky boli premočené. Keď sme sa chceli pred rosou chrániť tak, že sme sa prikryli igelitom, konečný efekt bol podobný. Igelit zachytával vlhkosť vyparujúcu sa z nás i zo zeme, a tak sme boli mokrí ešte viac. Najrozumnejšie preto bolo ľahnúť si pod strom, ktorého konáre chránili pred rosou i pred prípadným jemným nočným daždíkom.

Keď sme robili stanovačku cez Poľanu, neplánovane sa k nám pridal i S., ktorého sme poznali z kostola, niektorí možno i bližšie. Stan si so sebou nevzal - veď načo zbytočná záťaž? Napriek tomu sme urobili úpravy v obsadení stanov, aby bolo i preňho miesto. Hrdosť mu to však nedovolila a tak vyhlásil, že on bude spať pri ohni (bol už august a noci boli chladné). Ráno sme ho našli ležať v spacáku krížom cez ohnisko. Našťastie, kým sa v spánku dostal do tejto pozície, pahreba už stihla vychladnúť. Spacák mal celý od popola, ale prepálený nebol.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu



Ako som spomenul v predošlých častiach, na spanie sme využívali aj rôzne senníky, prístrešky a pôjdy poľovníckych chát. Na niektorých miestach boli aj postavené skromné chatrče, určené pre turistov. Spať v nich bolo však niekedy riziko:
V Nízkych Tatrách sme narazili na takú turistickú chatrč. Lákalo nás prenocovať v nej, lebo hrebeň NT nie je veľmi vhodný pre stanovanie - veterno, kamenistá pôda, že je niekedy problém zapichnúť kolíky, a beda ak zrovna pod chrbtom tlačí nejaký vyčnievajúci kameň!
Keď sme však zistili, že v chatrči už sú nejakí nocľažníci, aby sme mali súkromie, rozhodli sme sa odísť trochu ďalej a predsa zastanovať.
Nasledujúci deň na to isté miesto prišla iná partia. Chatrč bola vtedy voľná, tak v nej prespali. Odniesli si však odtiaľ nepríjemné obohatenie - blchy. Aké to malo pokračovanie - to som už opísal v perexe 6. časti .

Práve pre rôzne blšky, vošky a ploštice (živé, nie tie čo rozdávali príslušníci ŠTB) sme predsa len vo väčšine prípadov uprednostnili stany pred nocľahárňami čundrákov.


Zvláštnu zmienku si zaslúžia naše pobyty na farách. Ako som sa už zmienil, stanovačky spevokolu Kufríkovci boli vždy spojené so spevom na sv.omšiach - v nedele keď sme začínali i končili, i v stredu, keď sme zišli z hôr dokúpiť si potraviny.
Poväčšine sme mohli prespať na fare. V stredu, i v sobotu večer to znamenalo obliehanie kúpeľne dlho do noci. Hlavne dievčatá si potrebovali urobiť riadne hygienu. Ale ani chalani sme sa nespolehali veľmi na múdrosť predkov - že špina začne po čase opadať sama.
Okrem nocľahu a teplej vody mával pobyt na fare aj iné bonusy: napríklad v Nižnom Medzeve robil kuchára na fare vyučený cukrár. A na počesť našej prítomnosti predviedol svoje umenie. (mňam)

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Počas takéhoto pobytu na farách sme však dokázali byť aj užitoční. A to nielen spevom na omši. Keď sme prišli do farnosti, kde sa opravoval kostol či fara, obetovali sme jeden-dva dni turistiky v prospech pomoci pri prácach.
V Nemeckej na Horehroní sa opravoval kostol. Pán farár dlho nemohol dostať štátny súhlas na opravu. Steny vlhli, zo starej elektroinštalácie prerážala do steny elektrina. Ak sa niekto jednou rukou chytil odkvapovej rúry a druhou steny, tak ho riadne potriaslo 220 voltov.
Cirkevný tajomník na ONV však robil problémy. Až kým jednu babku nepotriasla elektrina. Ktosi z dediny sa toho chytil a pohrozil tajomníkovi, že naňho podá trestné oznámenie za ublíženie na zdraví z nedbanlivosti, lebo bránil oprave kostola. Po tejto udalosti sa s opravami mohlo začať. Kým na susednom cintoríne dvaja dôchodcovia v rámci "akcie Z" stavali dom smútku, na kostole sa to hemžilo ako v mravenisku. Aj my sme priložili ruku k dielu (či presnejšie ku krompáču) a podielali sme sa na obkopaní kostola. Naše dievčatá za ten čas upratovali starú, už neobývanú faru, kde bolo rozhádzané a zaprášené množstvo starobylých kníh. Večer nám potom priniesli ukázať úlovky: lebku z netopiera a koncept kázne zo začiatku 20. storočia, odsudzujúcu kremáciu - dobre sme sa na nej pobavili.
Podobne i v iných farnostiach sme sa v medziach našich možností snažili byť nápomocní.

Fotodokumentácia našej pomoci pri stavbe novej fary v Dolnej Strehovej:

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Obrázok blogu



Obrázok blogu

Obrázok blogu



Obrázok blogu

Obrázok blogu



Obrázok blogu

Obrázok blogu


Čo myslíte, prečo som na tej brigáde tak veľa fotil?
Správne! S fotoaparátom v ruke sa nedalo ani fúrikovať, ani lopatovať.


Hoci stanovačka a pobyt na horách mali pre nás výhodu, že pri našej "protištátnej činnosti" (tou už bolo to, že sme sa vôbec stretali a spolu sa modlili) sme boli takmer nepolapiteľní, predsa to nebolo úplne v pohode.
Oficiálne sa totiž smelo stanovať len na miestach k tomu účelu určených. Ako som už spomenul v 5. časti , náš šéf Gejza vedel využívať mašinériu štátneho systému v náš prospech: boli to spomenuté práce SOČ z ochrany životného prostredia, vďaka čomu sme mali povolenie stanovať aj vo Vysokých Tatrách; inokedy mal so sebou nejaké potvrdenie zo Stromu života, či akési papiere z ústredia SZM.

Bolo to preventívne opatrenie, keby sa čosi udialo. Ale ako sa počet akcií rozrastal, nebolo možné všetko takto poistiť. Našťastie, nikdy žiadne vážnejšie problémy nenastali. Čo sa týka mojej účasti na stanovačkách, boli sme načapaní dva razy, obidvakrát to však dopadlo dobre.


Prvý raz to bolo pri výstupe do Veporských vrchov. Narazili sme na lúčku, s ohniskom, dokonca aj akousi chatrčou. Blízko bol prameň. Rozhodli sme sa tam utáboriť. Chartč bola pomerne malá a nepôsobila veľmi dôveryhodne. U niektorých zvíťazila lenivosť nad strachom z parazitov a prenocovali tam. Ostatní sme si postavili päť stanov...
Noc prebehla pokojne v stanoch i v chatrči.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu


Vstali sme do slnkom zaliateho rána. Prezliecť, zbaliť spacáky, rozložiť oheň a dať naň kotlíky s vodou na čaj. Kým sa voda hriala, bol čas na rannú modlitbu. Za ten čas nám slniečko vysuší stany, skropené rosou, a potom, kým budú dievčatá otvárať paštiky k raňajkám, ich chalani zbalia...
Sedeli sme na kmeňoch stromov, ktoré tam ležali okolo ohniska ako lavičky na sedenie. Každý v ruke vreckový Nový Zákon, keď tu zrazu desaťminútové ticho rozjímania prerušil hromový hlas: "Dobré ráno mládež! Tu je stanovanie zakázané!"
Zodvihli sme hlavy a pozreli smerom, odkiaľ znel hlas. Horárska uniforma a dvojhlaveň trčiaca cez plece jasne hovorila, kto je ten suverénny návštevník nášho tábora.
Gejza hneď začal vyťahovať z ruksaku igelitový sáčok a z neho akýsi papier: "Sme z hnutia Strom života... robíme študentskú odbornú činnosť v oblasti ochrany životného prostredia..."
"Také hlúposti ma nezaujímajú!" znel prísny a nekompromisný hlas. "Za každý stan 500 korún... máme ich tu päť... to bude pokuta 2500 korún!"
Stŕpli sme od hrôzy. To bola v tom čase riadna pálka peňazí (pre porovnanie: ja som mal po maturite v Doprastave plat 1500 Kčs, môj otec zarábal ako inžinier asi 3800).
Prísny hlas horára sa však pomaly začal meniť. Možno zbadal, čo držíme v rukách, možno pochopil "divné" správanie dvadsiatich mládežníkov, ktorí ticho bez slova sedia zavčas rána okolo ohňa... Alebo len jednoducho videl, že nerobíme nič zlé: "No, ako sa pozerám, nie sú tu žiadne smeti... Správate sa celkom slušne... Kebyže ste Češi, Maďari, alebo Nemci, tak vás pokuta neminie... No... ja sa teraz ponáhľam - sledujem pytliaka... Ale keď pôjdem naspäť, aby tu už tie stany neboli!!!"
A odkráčal s úsmevom preč.

Obrázok blogu


Ale nám odľahlo!


Druhý raz to vyzeralo ešte horšie:
Bolo to v čase, keď náš "šéf" Gejza (ktorý mal v rámci "podzemnej cirkvi" v Bratislave na starosti stredoškolákov) si odkrúcal vojenskú službu ako novopečený lekár u vojenských športovcov v Dukle Banská Bystrica. Voľný pohyb medzi kasárňami, nemocnicou a štadiónom mu umožňoval to, čo žiadnemu inému obrancovi "socialistickej vlasti".
Gejza sa teda rozhodol aj z pozície v "zelenom" organizovať stanovačky. Okrem už zabehnutých partií sa rozhodol dať dokopy aj nejakú tú učňovskú mládež, za spolupráce mojej maličkosti - ako organizačnej spojky. Ako rozumného dospeláka, ktorý dohliadne, aby sa žiadne neprístojnosti nediali, mi dohodol Fera M. (To bolo predtým, ako mi Fero venoval svoj nórsky stan .)
Gejza sa zároveň rozhodol využiť fakt, že nikto v armáde netušil, kde sa ako športový lekár vojenských borcov musí práve nachádzať, odbiehal na dvojdňové návštevy stanovačiek. Keďže trasy plánoval on, nerobilo mu problém zorganizovať to tak, aby to nemal ďaleko a stíhal...
Išli sme naprieč hrebeňa Nizkych Tatier z Pohronia na Liptov. Šlapanie do kopca nám dalo riadne zabrať. Zvlášť niektorí chalani (ktorí na učňovke intenzívne trénovali "slovenskú hádzanú") už toho mali plné zuby. Keď sme prekročili hrebeň, začali sme pokukovať po mieste, kde by sa dalo táboriť. Gejza však vedel, že nás potrebuje dostať ešte o "pár kilometríkov" ďalej, pretože ráno potreboval byť v službe...
Aby nás motivoval pre ďalšiu cestu, začal nám sľubovať: "Tu kúsok je horská chata, tam si dáte pivko, a uvidíte, ako fajn sa vám bude kráčať ďalej... Je tam nádherné jazierko - tak 100 krát 200 metrov... Tam sa dá perfektne okúpať a zaplávať si..."

Obrázok blogu


Keďže jeho presvedčovacie spôsoby boli naozaj virtuózne, takmer za tmy sme dorazili do "zasľúbenej zeme" Stredoslovákmi zvanej Železnô, neďaleko detského sanatória.
Unavení sme už ani nemysleli na kúpanie, len postaviť stany, čosi zjesť a spať.
Samozrejme, riadne sme na Gejzu nadávali. Nielenže sľubované jazierko 100 x 200 metrov bola len malá bačorina so zapáchajúcou vodou, ale problém bol nájsť miesto pre stany, pretože všade, kde sme stúpili, presakovala z rašelinového podkladu pod nohami voda. Ale Gejza mal úžasnú charizmu nevnímať nič negatívne a tváril sa, ako keby nám bol práve doprial to najúžasnejšie šťastie a pohodlie...

Skoro ráno, ešte sme tvrdo spali, vydal sa náš horský vodca na cestu, aby v stanovenom čase nastúpil brániť socializmus, či skôr poobväzovať natiahnuté šľachy futbalistov v zelenom...

Ešte sme sladko buvinkali, keď náz zrazu o siedmej zobudil hlas: "DOBRÉÉÉ RÁÁÁNO!!! Kto je tu vedúci?"
Keď sa mi podarilo otvoriť jedno oko a kúsok zipsu na stane, videl som tri postavy, ale na pútnikov, ktorí sa zjavili Abrahámovi pri terebintoch Mambreho sa veru neponášali...
Všetci sme zostali zalezení v stanoch a spacákoch a triasli sme sa, čo z toho bude. Skoro sme ani nedýchali. Až do tejto chvíle som si zakladal na tom, že som vedúci výletu. (Veď Gejza odbiehal a Fero bol na našich akciách vlastne hosť.) Ale teraz som o svojom vodcovstve akosi nechcel nič vedieť...
Ako jediný dospelý, ktorý po Gejzovom odchode medzi nami zostal, sa Fero vyhrabal zo stanu a prihlásil sa (na moju veľkú úľavu), že on je vedúci.
Jeden z trojice sa predstavil: "Mám na starosti ochranu prírody. Tento pán je z pomocnej stráže VB." Ukázal na druhého z trojice.
V tom momente nám bolo horúco a zima zároveň. Pomocná stráž VB boli "uvedomelí občania", ktorí neboli pracovníkmi Verejnej bezpečnosti (polície) ale z ideových pohnútok, z presvedčenia, pre peniaze, alebo pre pocit moci s nimi spolupracovali. Keďže zároveň boli spolupracovníkmi ŠTB, báli sa ich aj radoví policajti i predsedovia MNV.
Takýto "malý pán boh" nás teda navštívil. Čo nás čaká??
Aby sme si uvedomili, čoho hrozného sme sa dopustili, ochranár ešte dodal: "Toto jazierko je jediná lokalita výskytu ropuchy (akejsi) a je to územie zákonom chránené."
"Máte občiansky preukaz?" opýtal sa ďalší z trojice. Fero s malou dušičkou mu podal svoj doklad občana Československej socialistickej republiky. Na rozdiel od dnešných občaňákov to bola knižka, kde bolo o človeku napísané takmer všetko: okrem osobných údajov aj meno manželky, deti a ich rodné čísla, adresa trvalého i prechodného bydliska a tiež zamestnávateľ a doba pracovného pomeru.
Muž vzal Ferov občaňák a začal v ňom listovať. Prešiel cez prázdne strany o manželke a deťoch a prišiel na stranu "zamestnanie". Bolo to v čase, keď už nepracoval v SAV, ale ako robotník sa zamestnal v murárskej čate na dómskej fare. (Z toho, čo nám rozprával som vytušil, že to bolo preto, aby mal prístup do dómskej krypty a mohol tam pátrať po tele Andreja Hlinku.)
Takže v čase tohto príbehu svietila Ferovi v občianskom pečiatka zamestnávateľa: "Rímskokatolícky farský úrad sv.Martina v Bratislave."
Muž to samozrejme okamžite zbadal. Chvíľku zaváhal a zahundral: "Ja viem, čo je to za akcia..." A potom hlasom toho, kto je tu pánom (to aby si to uvedomili zvlášť zvyšní dvaja), povedal: "JA som tu RIADITEĽOM detského sanatória. Práve včera mi odišiel jeden turnus a mám prázdno. Keby ste boli prišli za mnou, bol by som vás prenocoval. Nabudúce prídite rovno ku mne. A teraz sa rýchlo zbaľte a choďte odtiaľto. A my poďme, poďte sa ku mne zohriať..." Pána PS VB nepustil ani k slovu, ani k ničomu na upevnenie verejného bezpečia socialistického zriadenia...
Pri rannej modlitbe sme potom Bohu ďakovali za tohto riaditeľa a mysleli na evanjeliové prisľúbenie: Kto vám podá čo i len za pohár vody preto, že ste moji učeníci, nepríde o svoju odmenu.




Súvisiace články:
1. Prázdniny pred +/– 30 rokmi
2. Moja prvá stanovačka
3. Stanovačky a daždivé počasie
4. Ruksak a stan, všetko na chrbte
5. Strasti a slasti turistiky
6. Salaše, bačovia a zvieratá

Marian Vojtko

Marian Vojtko

Bloger 
  • Počet článkov:  289
  •  | 
  • Páči sa:  196x

Keď bolo PMD 85 hitom, uchvátili ma počítače. Na istý čas sa mi stali profesiou... Napokon ma však uchvátil Niekto iný. Zoznam autorových rubrík:  Zo životaSvet v ktorom žijemedumkyKocúrkovo SRslovenčinaCirkev v súčasnostifinancovanie cirkviModlitbyŽivot KristaDejiny CirkviKristus a myZaujimavosti o svätých a cirkvMyjavaSpomienkyXXXLNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu