Manželstvo a registrované partnerstvo

Aby sme pochopili podstatu tohto problému, treba si v prvom rade utriediť pojmy.

Prvých 12-13 storočí neexistoval univerzálny predpis o forme sobášov (čiže uzatvárania manželstiev).
Sv. Ignác Antiochijský už síce v prvej polovici 2. storočia vyzýval snúbencov, aby neuzatvárali manželstvo, kým sa neporadia s biskupom, ale to sa týkalo skôr predmanželskej prípravy, než samotného sobášneho obradu.
V čase vrcholného stredoveku, pre spoločenské neporiadky a spochybňovanie platnosti manželstiev a z toho vyplývajúce dedičské spory, cirkev stanovila na IV. lateránskom koncile pravidlá pre uzatváranie manželstiev (ohlášky, pred farárom, dvaja svedkovia...)
Tridentský koncil, keď riešil problémy, ktoré podnietili reformáciu, i ktoré priniesla reformácia, tieto podmienky znovu zadefinoval s dôrazom, že táto forma sobáša je pre katolíkov záväzná pre platnosť ich manželstva.

Keďže sa jedná o cirkevný predpis, zaväzuje len tých, ktorí sú cirkevnej autorite podriadení - čiže katolíkov. Nekatolíkov nezaväzuje, jedine nepriamo - ak by chceli uzavrieť manželstvo s katolíkom.

Na druhej strane, jedná sa o cirkevný predpis, ktorý nemá absolútnu platnosť ako Božie príkazy, preto Cirkev môže od neho aj dišpenzovať (oslobodiť).
Takže tvrdenie, že Katolícka cirkev sobáš na úrade neuznáva, je nesprávny.
Sobáš na úrade cirkev uznáva pre všetkých, na ktorých sa nevzťahuje obmedzenie. V prípade katolíkov sobáš na úrade tiež uznáva, ale jedine vtedy, ak je s dišpenzom od biskupa. Samozrejme, že biskup takýto dišpenz udelí len po dôslednom zvážení dôvodov, prečo sa o dišpenz žiada, a či nehrozí pre katolíka takýmto manželstvom (ktorému čosi bráni, aby bolo uzavreté v kostole) odpad od viery.

Druhý aspekt:
Rozvedení už nemôžu uzavrieť platné manželstvo (či v kostole alebo mimo neho). Lebo manželstvo je nerozlučiteľné, ako sám Ježiš povedal: "Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje! ... Každý, kto prepustí svoju manželku a vezme si inú, dopúšťa sa voči nej cudzoložstva. A ak ona prepustí svojho muža a vydá sa za iného, cudzoloží." (Mk 10,9.11-12)
Ak teda rozvedení žijú v inom vzťahu, je to cudzoložstvo a teda hriech. Cirkev ich však nezatracuje, práve naopak, vníma ich ako svoje zranené deti, a hľadá, ako im pomôcť.
A tu v prípade, že zo vzťahu sa narodili deti, sú povzbudzovaní k tomu, aby uzavreli aspoň civilné manželstvo. (Predpis k tomu neexistuje.) V ich osobnom duchovnom stave to síce nič nerieši, ale dôvodom je to, aby deti vyrastali v spoločensky usporiadanej rodine s predpokladom istej stability, a nie v neistom voľnom vzťahu rodičov, ktorí sú bez vzájomných záväzkov.


Otázka registrovaných partnerstiev homosexuálov je však už úplne iná kategória. Spoločensky stavia homosexuálne partnerstvo na roveň manželstvu (prípadne i vyššie).
Argumentácia, že to nie je sobáš, ale len registrácia partnerov, je úplne falošná. Stačí si všimnúť, ako takáto registrácia prebieha napr. v susednom Česku: s akou okázalosťou, pompou a parádnymi obradmi, že sa môže hociaký civilný sobáš heterosexuálov strčiť...
Ak by sa jednalo len o podpísanie papiera, aby mohli po sebe dediť, a aby ich vzájomne lekári informovali o zdravotnom stave, na to netreba zákon o registrovaných partnerstvách, to sa dá vyriešiť aj pri súčasnom Občianskom zákonníku.

Aj napriek tomu, že niektorí sa odvolávajú na príklady iných druhov živočíšnej ríše, je jednoznačné, že homosexuálne vzťahy sú proti prirodzenosti človeka. Ak by sme sa chceli odvolávať na živočíšnu ríšu, prečo potom nevziať príklad z tých druhov zvierat, kde samička po spárení zabije samčeka? Či ako včela, ktorá pri spárení vytrhne samčekovi genitálie? Veď ak je to prirodzené...

Biblia jednoznačne hovorí o homosexuálnom správaní (nie o orientácii, ale o správaní), ako o jednom z najzávažnejších hriechov. V Starom Zákone bol pre Izraelitov dokonca príkaz trestať takéto správanie smrťou. V Novom Zákone apoštol Pavol upozorňuje, že takýto nemôžu byť dedičmi Božieho kráľovstva.

Táto tvrdosť Božieho zjavenia je preto, že homosexuálne správanie, spoločnosťou tolerované, je zrejmým prejavom dekadencie, úpadku spoločnosti.
Kým zdravo fungujúca rodina slúži k upevňovaniu a budovaniu ľudskej spoločnosti, rôzne sexuálne konzumné tendencie (a homosexuálne správanie je na ich vrchole) svojím egoistickým zameraním spoločnosť rozvracajú.

Preto Cirkev nemôže mlčať ani pri "čisto" spoločenskej či občianskej forme podpory takýchto tendencií. Musí jej záležať na zdravom formovaní celej spoločnosti, ktorej sú kresťania neoddeliteľnou súčasťou.
(Spomeňme si na Lota a jeho rodinu, ktorí žili v hriešnej Sodome. Snažili sa tam síce žiť čisto, ale nedokázali sa od tejto dekadencie úplne uchrániť, a malo to pre nich fatálne dôsledky.)


Jedine ak naša spoločnosť začne podporovať zdravé fungovanie rodín (v sociálnej a ekonomickej oblasti) a ak bude vo svojich členoch budovať zmysel pre zodpovednosť a ochotu zriekať sa pre spoločné dobro, má šancu prežiť.