Fatimské posolstvo (4) - 13. júl 1917

Autor: Marian Vojtko | 11.7.2010 o 14:27 | (upravené 17.9.2010 o 11:34) Karma článku: 4,37 | Prečítané:  1939x

Pri druhom stretnutí 13. júna nebeská Pani poodhalila deťom Boží zámer, že Františka a Hyacintu si čoskoro vezme do neba. Deti o tom však nehovorili, bolo to ich tajomstvo. Avšak to skutočné "fatimské tajomstvo", ktoré tvorí obsah posolstva, pre ktoré sa z Božej vôle Panna Mária zjavila vo Fatime, im odovzdala pri ďalšom stretnutí 13. júla.

Po predošlom zjavení sa informácia o udalostiach v Cova da Iria šírila veľmi rýchlo po okolí. Väčšina ľudí však bola presvedčená, že si deti vymýšľajú, klamú.
V rodine Martovcov bola atmosféra pokojnejšia: Otec bol presvedčený o úprimnosti detí, len si nebol istý, či sa nestali obeťou nejakého podvodu. Matka deťom síce neverila, ale okrem slovných výčitiek, voči deťom inak nezasiahla.
Iná však bola situácia v rodine Santosovcov, kde Lucia veľmi trpela: Matka bola presvedčená, že jej dcéra je klamárka a preto jej nadávala a bila ju. Napokon musel zasiahnuť pán farár a mierniť nahnevanú matku.
Keď pani Santos dostala predvolanie, aby prišli na faru aj s dcérou, trochu ju to upokojilo v nádeji, že pán farár prinúti malú klamárku, aby sa priznala. Hovorila Lucii, ako ju pán farár potrestá, k čomu sa horlivo pridali Luciine staršie sestry a strašili ju, čo ju na fare čaká...

Pán farár vľúdne prijal Luciu a jej matku. Povypytoval sa dievčaťa na celý priebeh udalostí. Videl, že dievča má tendenciu sa uzatvárať a o veciach nehovoriť. (Nečudo po tom, čo všetko zakúsila, keď o tom hovorila.) A z toho vyvodil úsudok, že vec nepochádza z neba, a že je možné, že dievča klame diabol. Napokon to uzavrel slovami, že budúcnosť ukáže, kde je pravda.

Luciu myšlienka, že by ju mohol klamať diabol veľmi prestrašila. Zdôverila sa s tým Hyacinte a Františkovi. Hyacintina detská odpoveď ju aspoň trošku upokojila: "Nie, to nie je diabol! Diabol je ošklivý a je pod zemou. Pani však bola krásna a my sme ju videli stúpať do neba!"

I naďalej Lucia narážala na nepochopenie vo svojej rodine. Veľmi tým trpela a aj uvažovala, či by nebolo lepšie povedať, že klamala. Jediný pokoj jej prinášala samota. Dokonca i prítomnosť Hyacinty a Františka jej začala byť na ťarchu. Rozhodla sa, že do Cova da Iria už nepôjde...

Ako sa však blížila hodina stretnutia s Nebeskou Paňou, Lucie sa zmocňoval vnútorný nepokoj, ktorý ju nútil, aby tam predsa išla. Vyhľadala súrodencov, ktorých našla v ich izbičke, ako plačú a modlia sa, lebo bez Lucie nemali odvahu ísť. Tak sa napokon všeti traja vybrali na miesto stretnutia do Cova da Iria.

V údolí sa zišlo už asi 4-5 tisíc ľudí, poväčšine zvedavcov, boli však medzi nimi aj ľudia, ktorých priviedla úprimná viera. Medzi nimi i matka postihnutého chlapca Maria de Rosario Carreiro z Moity, ktorá so svojím manželom a deťmi upravila a vyzdobila miesto zjavenia:deti2.jpg
Akolo malého stromu, nad ktorým sa Pani zjavovala, vybudovali z kameňov malý múrik, aby ho chránili pred zvedavcami a pasúcimi sa ovcami, a jeho konáre ozdobili hodvábnymi mašľami a vencami z kvetov. Pred stromom stála akoby slavobrána z neokresaných brvien, ozdobená dvomi lampami a krížom. Bol tam i stôl s kvetmi a horiacimi sviecami.

Deti sa predierali k miestu zjavenia, pričom ich ľudia zastavovali so svojimi žiadosťami, aby sa za nich, či ich chorých prihovorili u Matky Božej.

Na poludnie, tak ako pri predošlých zjaveniach, blesk z jasného neba zvestoval príchod Nebeskej Panej. Páľava slnka zrazu ustúpila a bolo cítiť čerstvý vetrík, ktorý ovieval krajinu a zmiernil dusno z horúčavy. Bolo počuť tiché šumenie, či bzučanie, ako keď čmeliak poletuje v prázdnom pohári. Zhromaždení videli, ako sa z východu blížil ľahučký strieborný oblak, ktorý sa zastavil nad ozdobeným stromom.

Deti si v tej chvíli kľakli a hľadeli na krásnu Paniu. Lucii, pod vplyvom utrpenia a pochybností predchádzajúcich dní trvalo, kým dokázala Paniu osloviť. Až keď ju Hyacinta povzbudila, opýtala sa, čo si od nich Pani želá.
Tá jej odpovedala, aby prišli aj 13. nasledujúceho mesiaca, a aby sa denne modlili ruženec ku cti Panny Márie, aby vo svete zavládol pokoj a aby vojna čoskoro skončila, lebo teraz už len ona môže svetu pomôcť.

Lucia, pod vplyvom prežitých utrpení, prosila Paniu, aby povedala svoje meno, a aby urobila zázrak, aby všetci uverili v pravdivosť zjavení.
Pani odpovedala: "Prichádzajte odteraz každý mesiac. V októbri poviem, kto som, a urobím veľký zázrak, aby všetci uverili."
Povzbudená týmto prísľubom, Lucia začala prednášať prosby tých, ktorí sa na ňu obrátili: za uzdravenie jedného mrzáka, obrátenie istej rodiny vo Fatime, aby jeden ťažko chorý bol čím skôr povolaný do neba...
Odpoveď však nebola kladná: mrzáka neuzdraví, ale nech sa so svojou rodinou denne modlí ruženec; ťažko chorí nech sa nenáhli, ona sama vie, kedy nastane čas, aby ho povolala; ostatní dosiahnu žiadané milosti v budúcom roku, ale musia sa modliť ruženec.
Lucia cítila sklamanie, že jej prosby nepriniesli želanú odpoveď. Pani ju však povzbudila: "Obetujte sa za hriešnikov a často hovorte, najmä ak prinášate nejakú obetu: Ježišu, z lásky k tebe a za obrátenie hriešnikov, ako zadosťučinenie za urážky, ktorých sa dostáva Nepoškvrnenému Srdcu Márie."

O chvíľu Lucia bolestne vykríkla a v tvárach detí bolo badať hrôzu. To čo deti vtedy videli, zostalo tajomstvom. Meniaci sa výzor tvárí detí, nedával okolostojacim tušiť, či to, čo im bolo zjavené, je dobré, alebo zlé.

To, čo deti videli, a čo im pani povedala, zostalo tajomstvom: "Nepovedzte to nikomu. Františkovi to môžete povedať." (František totiž zjavenie videl, ale Paniu nepočul, dievčatá mu reprodukovali, čo im povedala.)

Pani pokračovala: "Keď sa modlíte ruženec, hovorte po každom desiatku: Ó, Ježišu, odpusť nám naše hriechy. Zachráň nás od pekelného ohňa. Priveď do neba všetky duše, najmä tie, ktoré najviac potrebujú tvoje milosrdenstvo."

Zrazu všetci, čo boli v údolí, počuli zvláštne dunenie, akoby vychádzajúce z hlbín zeme. Slavobrána sa zakolísala, ako keby mala padnúť. Preľaknutí ľudia vykríkli: "Zemetrasenie!"
Po chvíli sa deti zdvihli a Lucia nahlas povedala: "Odchádza." Rukou ukázala na oblak, ktorý sa pomaly vzďaloval smerom na východ a mizol. Zároveň prestali i ostatné sprievodné znamenia - zvláštny šum a osviežujúci vetrík. Slnko opäť malo svoju poludnajšiu páľavu.

Ľudia sa tlačili na deti, chceli vedieť, čo im Matka Božia povedala.
Pán Marto, ktorí počas zjavenia stál v blízkosti detí, vzal svoju dcéru Hyacintu na plecia, aby ju dav neudusil, a razil si cestu domov.
Lucia sa medzitým usilovala upokojiť zvedavosť ľudí:
"Prečo si bola odrazu taká smutná?"
"To je tajomstvo."
"Dobré, či zlé?"
"Pre niektorých dobré, pre iných zlé."

Po tomto videní ťažoba z Luciinej duše zmizla, a ona znovu prežívala dokonalý duševný pokoj.
To, čo deťom Pani zverila ako tajomstvo, oni s celou zodpovednosťou zachovali a rozprávali sa o tom len medzi sebou.
František a Hyacinta odišli s týmto tajomstvom do neba, a Lucia až o vyše dvadsať rokov neskôr, už ako rehoľná sestra, ho z príkazu cirkevných predstavených napísala. V zapečatenej obálke ho uschoval miestny biskub z Leirie.

 

Súvisiace články:
1. Príprava
2. 13. máj 1917
3. 13. jún 1917
5. Dve časti tajomstva
6. Tretia časť tajomstva
7. 13.-19. august 1917
8. 13. september 1917

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?