Nežná, nie spravodlivá

Autor: Marian Vojtko | 20.11.2009 o 11:52 | Karma článku: 7,74 | Prečítané:  2100x

Už Francúzi koncom 18. storočia zistili, že revolúcia požiera vlastné deti. Tohto fenoménu nebola ušetrená ani naša "Nežná"...

Námestie SNP, november 1989: Sľúbili sme si lásku...Námestie SNP, november 1989: Sľúbili sme si lásku...M. Vojtko

Keď Ivan Hoffman na koncerte v jezuitskom kostole niekedy na prelome januára a februára 1990 povedal, že je sklamaný z vývoja, a že tí, čo viedli revolúciu opúšťajú jej ideály a sledujú vlastné politické záujmy, prekvapilo ma jeho znechutenie. On však vedel, o čom hovorí.

Zanedlho už to začínalo byť viac viditeľné.

Kým prvým revolucionárom išlo evidentne o zmenu spoločnosti k lepšiemu, veľmi rýchlo sa začali iniciatívy chytať prezliekači kabátov, ktorých cieľom bolo udržať sa v pohnutých časoch navrchu. A tak začali dávať "nežnej" pachuť.

Začali sa objavovať názorové rozdiely i medzi samotnými revolucionármi. Vo vnútri, aj navonok.
Pražské OH nieslo ťažko samostatné Bratislavské VPN. Študentské hnutie sa tiež zatriaslo problémom, či akceptovať podriadenosť Prahe, alebo požadovať rovnocenné partnerstvo.
Kým Bratislavčania hovorili o "pragocentrizme", Košičania sa sťažovali na "bratislavocentrizmus" a zdalo sa, že radšej chcú ísť s Prahou.

Prirodzené národné povedomie Slovákov zas veľmi rýchlo pošliapali "hejslováci", ktorí červenú pohotovo zamenili za trikolóru a hviezdu, kosák a kladivo za dvojkríž a trojvŕšie.
Ten, čo na jar 1990 hovoril o samostatnej hviezdičke pre Slovensko na Európskom nebi a o samostatnej stoličke v zjednotenej Európe, bol označený za rozvracača republiky a neskôr za nepriateľa Slovenska.
A na druhej strane ten, čo kričal, že "federáciu si rozbíjať nedáme" (nepripomína vám ten slogan niečo z minulosti?), a veľa nechýbalo, aby pri besede v priamom televíznom prenose chytil predsedu Matice slovenskej pod krk, bol neskôr označený za "otca vlasti" a mnohí sú mu vďační, že nám daroval samostatnú Slovenskú republiku.

Prvotné sympatie ku katolíckym lídrom disentu a revolúcie sa úplne iracionálne začali postupne obracať v nenávisť.
Jednému sa vytýkalo, že rozbíja revolučnú jednotu VPN. Inému už prv naznačovali, že vo VPN zavadzia.
Nepopierateľný význam sily veriacich na páde totality sa začal eliminovať fámami o novej, čiernej totalite, ako o tom píše Jozef Mikloško.
Začali sa dokonca objavovať fámy, ktoré obviňovali katolíckych politikov zo slobodomurárstva. Pritom napríklad za prednáškou podveľmajstra francúzskeho Veľkého Orientu v hoteli Danube stáli úplne iní členovia VPN a Študentského hnutia.

Prvé slobodné a demokratické voľby, čo bol významný výdobytok "nežnej", pošpinila kauza údajnej spolupráce predsedu VPN s ŠTB, ktorá bola zverejnená v čase volebného moratória, a toho, ktorého čiapka bola symbolom celej revolúcie, prinútila v deň volieb odstúpiť.

Príslušníci ŠTB, ktorá už bola dávno oficiálne zrušená, dostávali ešte i v roku 1992 plat z neoficiálnych zdrojov a boli stále organizovaní a držaní v pohotovosti cez svojich bývalých veliacich dôstojníkov.

Udialo sa po "nežnej" ešte mnoho ďalšieho podivného na Slovensku...

Ivan Hoffman videl, že ľudí naokolo nezmení, aj keď mu ešte tlieskajú. Radšej odišiel do Česka.
Odišiel tam aj Fedor Gál, ale až vtedy, keď mu už nikto netlieskal...

Niektorí hovoria, že nežná revolúcia bola premárnenou šancou; že bola až príliš "nežná"; že sme sa nedokázali vysporiadať s minulosťou; že prisluhovači režimu zostali nepotrestaní...

Ľahko je teraz kriticky hovoriť, čo sa vtedy malo a čo sa nemalo.
Nie je také ľahké rozdeliť ľudí na dobrých a zlých, aby sa mohlo vysporiadavať, trestať. Veď i v evanjeliu máme podobenstvo o pšenici a kúkoli, ktoré majú korene prepletené, a ak budeme trhať kúkoľ, vytrhneme s ním aj pšenicu.

Už od začiatku, ako sa formovala VPN, tak na mnohých miestach sa aktivistami stávali bývalí aktívni komunisti, či prisluhovači režimu. Kto vedel posúdiť, či je ich pokánie úprimné, alebo len prevracajú kabát? Veď i z tribúny vyzývali komunistov, aby odovzdali stranícke knižky a pridali sa. Ťažko je súdiť... A predsa aj "v nebi budú mať väčšiu radosť nad jedným hriešnikom, ktorí koná pokánie, ako nad deväťdesiatimideviatimi, ktorí pokánie nepotrebujú."
Len ako je to s tým pokáním?

Ako rozlíšiť "prevracačov kabátov" od tých, ktorí si uvedomili, že stoja na zlej strane a chceli konať nápravu?
Ako rozlíšiť tých, ktorí chceli zmenu, aby mohli budovať lepšiu spoločnosť, od tých, ktorý chceli zmenu, aby získali priestor pre svoje egoistické ciele?

Nielen 40 rokov komunistickej totality sa podpísalo na krivení charakterov ľudí, na rozvrátení morálnych hodnôt, na relativizme a potieraní rozdielov medzi dobrom a zlom.

Nežná revolúcia bola len začiatok, príležitosť, ponuka byť slušnými a dobrými ľuďmi.
Bola to len zmena režimu, spoločenského systému.

Ale či nastala, alebo nastane zmena aj v nás, v našich charakteroch, o tom nerozhodujú tribúny, ani tisíce demonštrantov. Túto revolúciu si musí vybojovať každý sám v sebe.

Chcem poďakovať všetkým slušným ľuďom, ktorí sa nebáli ísť s kožou na trh. Aj keď viacerých z nich masy neskôr pošliapali, mnohých popľuli, dar slobody, ktorý aj vďaka nim máme, stojí aj za túto ich obetu.

Im všetkým, ako aj každému, kto s nostalgiou spomína na tie krásne chvíle revolučnej eufórie, a teraz je sklamaný z reality, chcem venovať tento text piesne Ivana Hoffmana. Neviem, či ju napísal už prv, alebo až počas "nežnej". Z viacerých jeho koncertov, ktoré mám nahraté, zaznela len na konci februára 1990 v Blumentáli.
Jej slová sú však stále aktuálne, a možno stále aktuálnejšie:


Keď Ti vravím "áno, viem",
vtedy popravde viem málo.
Keď Ti vieru sľubujem,
už čosi vo mne neobstálo.
Keď teda prestávam sa báť,
lebo sa už nič - nič mi nemá stať,
zmiluj sa nado mnou a snáď
sa zmôžem k Tebe na návrat.

Keď tvrdím, že Ťa počujem,
už sa počuť snažím márne.
A to, že nikdy nesklamem,
tiež asi dobre nedopadne.
Keď si myslím, že sa končí tma,
len vtedy vravím: "Pošli, Pane, mňa."
Zmiluj sa nado mnou a snáď
zmôžem sa k Tebe na návrat.

Keď si istý som, že milujem,
už k druhým nieto vo mne lásky.
Keď myslím si, že smerujem
len priamo, niet čas na otázky.
Kráčam Ťa prijať ako dar,
krok zvláštne istý a vyrovnaná tvár.
Zmiluj sa nado mnou a snáď
sa zmôžem k Tebe na návrat.

Ale keď slabý som a sám,
vtedy sa skláňaš, Bože, ku mne.
Vždy, keď už takmer nedúfam,
keď so mnou ozaj je to súrne.
Zrazu si môjho srdca stred,
na všetko plná odpoveď.
Hoc by som prešiel celý svet,
pokoja okrem v Tebe niet.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Matovič: Držíme sa bokom, chceme robiť policajtov (rozhovor)

S Hlinom a Trubanom sa často nestretáva.

Rybanič uspel s dovolaním, prípad sa vráti na krajský súd

Poslaneckého asistenta odsúdili ešte vlani v júni.


Už ste čítali?