Kolízia svetonázorov

Autor: Marian Vojtko | 13.11.2009 o 13:40 | Karma článku: 4,36 | Prečítané:  1123x

Kedysi (t.j. do '89) bolo bežné, že dotazníky - a to nie len štatistické, ale aj osobné - obsahovali otázku na svetonázor. Tou najsprávnejšou (či jedinou správnou) odpoveďou mal byť: marxistický. V škole nám pri takýchto dotazníkoch vysvetľovali, že tí, ktorí ešte nie sú vysporiadaní s náboženským tmárstvom, majú napísať: idealistický. Avšak, ak sa takýto svetonázor dostal do kádrového posudku študenta, len veľmi ťažko mohol byť prijatý na školu. Preto sme boli rodičmi i vedúcimi na stretkách veľmi šalamúnsky vedení k tomu, aby sme tam napísali: vedecký. Proti vede (poväčšine) ani marxisti nič nemali, a skutočná veda so skutočnou vierou si neodporujú, práve naopak. Klasický príklad schizofrénie doby nie tak dávno minulej. Učili sme sa, čo možno povedať nahlas, a svoj názor radšej nikde nehovoriť.

Keď som v roku 1988 začal študovať na teologickej fakulte, bola tam veľmi zvláštna situácia.

Všetci profesori a predstavení kňazského seminára museli mať k tomu súhlas od komunistov.
Odhliadnuc od toho, že väčšina profesorov bola ďaleko v dôchodkovom veku (mladým kňazom študovať, spraviť si doktorát a prednášať dovolené nebolo) bola vždy otázka, kto berie spoluprácu s režimom ako nutné zlo, aby mohol robiť aj dobro, a kto spolupracuje aktívne z iných, osobne prospešných dôvodov.
Tiež medzi bohoslovcami - študentami nemohla fungovať dôvera. Okrem takých, ktorí boli k podpisu spolupráce donútení tým, že inak prijatí nebudú, boli aj študenti, ktorí boli vyslovene nasadení.

Tiež v oblasti štúdia boli zvláštne situácie. Štúdium filozofie bolo obmedzené na oblasti, ktoré sa nedotýkali súčasných ideológií, cirkevné dejiny končili rokom 1918, i dokumenty II. vatikánskeho koncilu boli cenzúrované, s vynechanými "problematickými" časťami.

Latinčinu a gréčtinu učil pán M.P. (otec televíznej hlásateľky, predsedníčky výboru KS v bratislavskej televízii), ktorý prišiel na prednášku dva razy za semester a upozornil, že nos má preto červený, že vonku je veľká zima. A potom sa rozvyprával, ako pašuje náboženskú literatúru k nám a komunistickú do Talianska (kto by ju tam asi tak chcel?!) Keď mala byť skúška, tak nám odkázal, že kto chce jednotku, nech príde osobne, komu stačí dvojka, nech pošle index...

Najabsurdnejší bol však predmet "spoločenské vedy". Jednalo sa o predmet, ktorý študenti iných vysokých škôl tých čias poznali pod názvom "marxistická filozofia" (tzv. mafia) či "dejiny MRH". Samozrejme, že na teológii by takýto názov predmetu bol príliš absurdný, tak sa to volalo jednoducho "spoločenské vedy".

V prvom ročníku nám tento predmet prednášal pán K., (údajne) lampasák vo výslužbe. Neviem, či si dobre pamätám jeho meno, tak ho radšej uvádzať nebudem. Bol to veľmi zaujímavý pán. Hneď na prvej prednáške nám povedal:
"Páni, vy máte svoj názor. Ja vám mám prednášať úplne iný názor. Nejako teda spolu skúsme vychádzať."
A aj to prakticky zrealizoval: Rozdelil nám témy, a každý z nás mal raz za semester na pridelenú tému urobiť referát a predniesť ho.
Niektorí chlapci, najmä čerství maturanti a bez skúseností z "podzemnej Cirkvi" sa tejto úlohy chopili typicky študentsky: Z univerzitnej knižnice si požičali oficiálne dostupnú literatúru a urobili si referát, s ktorým by bol určite každý socialistický profesor spokojný.
Keď však tento referát zaznel, pán profesor K. sa na takého študenta zahľadel a povedal:
"Vy vážne veríte tomu, čo ste nám tu teraz prečítali?!"
A potom nám zdôraznil, že si máme vedieť stáť za svojím názorom.
Zvláštne, že si nás Pán dokázal formovať aj cez takéhoto "dosadeného" človeka.

V druhom ročníku (1989) nám už prednášal "spoločenské vedy" iný odborný asistent, ale tento systém od pána K. prevzal i on.
Na mňa pripadla téma: vzťahy Čechov a Slovákov za prvej ČSR a dátum: streda 22. november.

Témy som sa chopil v duchu pána K. Od známej z Univerzitnej knižnice som sa dostal k literatúre z rokov 1967-69, ktorá nebola oficiálne k dispozícii, a od starších veriacich z Blumentálu som dokonca získal literatúru z rokov 1930-1942.
Uvedomoval som si, že to, čo obsahuje môj referát - o Andrejovi Hlinkovi, Jozefovi Tisovi, či aj Martinovi Rázusovi na jednej strane, a o T.G.Masarykovi, Eduardovi Benešovi na strane druhej, sú témy veľmi horúce, až nebezpečné...
Ale povzbudený stále silnejúcejšou "glasnosťou" prezentovanou v socialistickej spoločnosti, som sa napriek strachu, či za to nebudem "platiť" priveľa, rozhodol urobiť referát otvorene pravdivý.

Ako sa deň mojej prezentácie - streda 22. novembra - blížil, stále vo mne lomcovali pochybnosti, či to stojí za to - ohroziť svoje povolanie ku kňazstvu kvôli jednému referátu. Referát bol pripravený a napriek pochybnostiam som už do neho nerobil žiadne zásahy, a len som sa modlil, aby to dobre dopadlo.
Aby aj nový odborný asistent bol rovnako otvorený, ako jeho predchodca, a aby ma "donášajúci" spolužiaci neudali.

Do týchto mojich zmiešaných pocitov zrazu prišiel 17. november, udalosti sa začali hýbať, ale nikto nevedel, čo z toho bude.

V utorok 21. novembra sme ako fakulta o 12.00 vstúpili do štrajku.

A tak v stredu 22. novembra už prednáška zo "spoločenských vied" nebola. Referát zostal ležať v šuplíku...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Víkendový výber: Kde sú rómske športové talenty dnes

Pravidelná dávka víkendového čítania i tipov na voľné chvíle.


Už ste čítali?