Vo farnosti máme zaužívané, že deti počas omše od obetovania až po znak pokoja stoja pri oltári. Chlapci z jednej strany, dievčatá z druhej. V nedeľu ich tam niekedy je ako sardiniek - od drobcov "v zábehu", až po tínedžerov, bežne stredoškolákov, občas i starších. Na znak pokoja sa všetci pochytáme za ruky do kruhu okolo oltára. Potom sa deti vrátia na svoje miesto v kostole.
Tak to býva pri každej svätej omši.
Dnes to tak bolo skoro rovnako, až na to, že deti sa nevrátili na svoje miesto... Po znaku pokoja sa deti rozpŕchli po kostole vyhľadať svoje mamičky (ale aj babičky) aby im poďakovali za ich lásku a starostlivosť. V tej chvíli som zostal pri oltári sám, lebo aj miništranti išli vyhľadať svoje mamy. (Ja som tej mojej mohol v tej chvíli poďakovať len v duchu.)
Hoci je tento náš špeciálny "liturgický" úkon určený pre deti (t.j. vekom), predsa aj veľkáči sú komusi deťmi. A tak tento obrad sa predlžuje o ďalšiu etapu: po tom, čo deti našli v tlačenici kostola svoje mamy a s vďakou im podali ruku a tie ich pritom vybozkávali, pohli sa zo svojich miest pre zmenu mamy - veď aj ony sú deťmi, a tak sa išli poďakovať tiež svojim mamám.
Čas, kým v kostole prebiehal obrad vďaky a lásky, vypĺňala a dojemne podfarbovala pieseň mládežníckeho spevokolu:Vďačiť ti chcem, mama,
za nežnosť a za lásku,
ktorú si mi dala,
vďaka aj za život môj.
Ukryla si v srdci
každé trápenie i bôľ,
všetko si mi dala,
aj ten úsmev milý tvoj.
Vďaka za to, že si mi dala život,
zatiaľ čo ty si mala len bolesť.
Teraz srdce moje ti volá:
mama, vďaka ti za lásku.
Aj keď možno zajtra
nebudem už pri tebe,
svetlo tvojej lásky
bude žiariť vždy vo mne.
Kým pieseň doznela, tak sa už i posledný miništrant vrátil naspäť k oltáru, a omša mohla pokračovať "klasicky" ďalej.
Všetkým mamičkám prajem, aby ich materinské obety a starosti premenili sa raz vo veľké radosti!
