Júdsky kráľ Herodes, ktorý dostal prívlastok Veľký, si ho nezaslúžil nejakými úžasnými skutkami, asi len staviteľstvom. Ak chceme hodnotiť jeho život, tak by mu skôr prináležal prívlastok "krutý".
Herodes bol synom idumejského vládcu Antipatra a arabskej princeznej. Idumejci boli potomkovia Edomitov, čiže potomkovia Ezaua, brata Jakuba - praotca Izraelitov.
Židia ich však za bratov nepovažovali. Tento národ obýval púštne územie južne od Mŕtveho mora. Tlak Arabov od východu spôsoboval, že vnikali z juhu na júdske územie.
Už meno Herodesovho otca "Antipater" (proti-otec), hoci bolo v tom období časté, naznačuje vnútorné problémy vzťahov v herodesovskej rodine.
Antipater pomohol v ťažkej situácii vojvodcovi Caesarovi, neskoršiemu samovládcovi Ríma, za čo získal od Rimanov rôzne privilégiá i vplyv na Júdske kráľovstvo, ktoré bolo vazalské voči Rímu.
Antipater konvertoval na židovskú vieru a jeho synovia sa stali guvernérmi v Galiley a v Júdsku.
Jeho syn Herodes svoju politiku staval na servilnosti voči Rimanom, pričom si dával pozor, aby sa nezamiešal do vnútorných sporov pri bojoch o moc v Ríme.
V roku 40 pnl. ho Rimania potvrdili za židovského kráľa, ale Židia ho prijať nechceli. Herodes sa však nevzdal. Tri roky trvali boje o to, aby sa mohol ujať vlády - pritom vyvraždil takmer celú kráľovskú rodinu Hasmoneovcov.
V r. 37 pnl. sa mohol oficiálne ujať vlády. Svoje nároky na kráľovský trón potvrdil tým, že si zobral za manželku Mariamnu, vnučku hasmoneovca Hyrkána II. Jej brata Aristobula ustanovil za veľkňaza. Zakrátko ho však dal zavraždiť, lebo videl, že Aristobulov vplyv rastie a prestáva ho mať pod kontrolou.
Židia Herodesa nenávideli. Aby si ich aspoň ako-tak naklonil, pustil sa do prestavby jeruzalemského chrámu, ktorý za niekoľko desaťročí získal veľkolepú podobu.
S náboženstvom to však Herodes nebral vážne. Podporoval helenizmus i s jeho náboženstvom. Napriek všeobecnej neobľúbenosti mal aj politických zástancov (buď prívržencov helenizmu, alebo prospechárov).
V snahe upevňovať svoju moc, neváhal likvidovať každého, kto mu bol podozrivý, že by ho mohol ohroziť, nevynímajúc aj svojich najbližších. Pokračoval v likvidácii príbuzných svojej manželky Mariamny. Dal zavraždiť jej starého otca Hyrkána, jej matku a tiež i samu Mariamnu.
Svoju prvú ženu Doris poslal do vyhnanstva, aj s ich spoločným synom Antipatrom. Toho dal neskôr zavraždiť.
Celkovo mal Herodes (okrem vedľajších žien) päť manželiek, s ktorými mal 7 synov. Okrem najstaršieho Antipatra vyhnal aj synov Mariamny, ktorí odišli do Ríma. Tam ich nechal zavraždiť.
I syn ďalšej manželky Mariamny (dcéry alexandrijského kňaza) Filip Boethos sa dostal u Herodesa do nemilosti, a bol zadržiavaný v Ríme (možno mu to zachránilo život).
Známy je výrok cisára Augusta, ktorý na toto vraždenie reagoval slovami: "Je lepšie byť Herodesovou sviňou, ako Herodesovým synom."
Jedná sa o slovnú hračku. V gréčtine sa totiž "sviňa" povie hys a "syn" sa povie hyjos. Keďže Herodes zachovával židovské náboženské predpisy - nejedol bravčovinu. Preto kvôli Herodesovi žiadnu ošípanú nezabili - jeho synovia boli na tom omnoho horšie.
Do otcovej nepriazne sa nedostali len poslední traja synovia, ktorých ustanovil v záveti za svojich nástupcov: synom štvrtej manželky Malthaké odkázal: Archealovi Júdeu, Idumeu a Samáriu; Antipasovi Galileu a Pereu; a synovi piatej ženy Kleopatry Filipovi odkázal Itureu.
Strach o moc bol u Herodesa chorobný. Bolo to niečo, čo presahovalo i jeho samého. Keď dal príkaz zabiť svoju druhú manželku Mariamnu, vraj ju tak miloval, že za ňou srdcervúcou plakal vo svojej izbe. Napriek tomu však nedokázal svoj strach o moc potlačiť a nechať ju žiť.
Výčitky svedomia sa prejavili i na jeho zdraví. V posledných rokoch svojho života trpel veľkými bolesťami a kŕčmi. Preto zimné mesiace trávieval v Jerichu, kde sa chodil kúpať do termálnych prameňov.
Ako kruto žil, tak kruto aj zomrel. Povrávalo sa, že ho pri týchto kúpeľoch otroci "z čírej lásky" podržali v horúcej vode "trošku" dlhšie - a tak sa vlastne uvaril...
Takmer sedemdesiatročný Herodes už cítil, že jeho život sa chýli ku koncu. Uvedomil si, že pri jeho smrti nikto plakať nebude, skôr naopak...
Preto sa rozhodol pre posledný krutý skutok: Dal pochytať chlapcov z popredných židovských rodín a uväznil ich v pevnosti. Nariadil, že v tej chvíli, ako zomrie, majú chlapcov pozabíjať. Takto si chcel zabezpečiť, aby jeho smrť v ľuďoch vyvolala žiaľ a plač.
Našťastie, keď zomrel, nenašiel sa nikto, čo by tento hrozný skutok zrealizoval. Chlapcov vrátili ich rodičom.
Vidíme, že u Herodesa bolo krutosti a vraždenia viac než dosť. Udalosť z Matúšovho evanjelia, keď po správe, že sa v Betleheme narodil nový kráľ, dal povraždiť všetkých chlapcov, čo by mohli prichádzať do úvahy, je úplne v zhode s tým, ako dejiny Herodesa poznajú.
Prečo však udalosť okrem Matúša nikto nezaznamenal?
Množstvo významných osobností a jeho vlastní synovia sú pre pozornosť historikov zaujímavejší, než niekoľko desiatok "bezvýznamných" kojencov z vidieka - tí nikoho nezaujímali (ani bolesť ich rodičov).
Avšak Matúš sledoval históriu z iného uhla: opisované udalosti vnímal ako naplnenie predpovedí Starého Zákona o Mesiášovi na osobe Ježiša z Nazaretu. A tak vraždenie detí bolo pre neho naplnením slov proroka Jeremiáša (31,15) a súvisiaci útek svätej rodiny do Egypta naplnením slov proroka Ozeáša (11,1).
