reklama

Ťažko ti proti ostňu sa vzpierať.

Tieto slová počul od Krista na ceste do Damašku prenasledovateľ Šavol. On sa poddal a stal sa z neho apoštol národov. Ale aj mnohí ďalší prenasledovatelia v priebehu dvoch tisícročí spoznali túto pravdu na vlastnej koži. Typickým príkladom sú aj poslední prenasledovatelia kresťanov pred Milánskym ediktom. Na rozdiel od Šavla, oni sa poddať nechceli. A tak ich vzdor sa im stal prehrou.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (16)
Obrátenie Konštantína
Obrátenie Konštantína (zdroj: Rubens)

Posledné prenasledovanie kresťanov rozpútal v r.303 cisár Dioklecián (284-305; +313 alebo 316).

Tento cisár sa počas svojej vlády usiloval o stabilizáciu ríše, ktorá sa nachádzala v kríze (čo nebolo v jej histórii žiadnou zvláštnosťou).

Diokleciána zvolilo za cisára r. 284 vojsko v Nikomédii (dnešný Izmit v Turecku; Rím prestával byť hlavným mestom ríše). Avšak vo výkone moci mu bránil brat a spoluvládca predošlého cisára Carinus. Ten dokonca Diokleciána r. 285 v boji porazil, ale napokon ho zradilo vlastné vojsko a jeden z tribúnov ho zavraždil.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Hoci sa takto Dioklecián zbavil jedného konkurenta, už sa objavil ďalší: vojsko v Nikomédii medzitým zvolilo za cisára Maximiana.

Aby predišli ďalším konfliktom, Dioklecián prijal Maximiana do svojej rodiny za brata a dal mu prímenie Herculius. Uznal ho za svojho spoluvládcu, udelil mu titul augustus.
Tiež mu prepožičal tribúnsku moc a hodnosť pontifex maximus (najvyšší predstavený rímskeho kňazského kolégia). Sám Dioklecián si však nárokoval božské pocty - absolútny vládca, úkony adorácie (kľakanie, bozkávanie lemu tógy) a titul dominus et deus (pán a boh).
Dioklecián sídlil v Nikomédii a spravoval východnú časť ríše a Maximian Herculius sílil v Miláne a spravoval západnú časť. Napriek tomu sa však Rímska ríša územne nerozdelila.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zvyšujúci sa počet vojenských konfliktov na hraniciach ríše prinútil Diokleciána prikročiť k ďalšej úprave moci - zavedeniu tetrarchie (vlády štyroch). Dioklecián a Maximian Herculius, ktorí používali titul augustus adoptovali svojich prefektov prétoriánov a vymenovali ich za cézarov, ako svojich budúcich nástupcov.
Constantius Chlorus sídlil v galskom Trevíre a Galerius Maximianus v panónskom Sirmiu.

Okrem tejto deľby moci prikročil Dioklecián aj k hospodárskej stabilizácii. Aby zastavil infláciu, ktorá od polovice 3. storočia prudko stúpala, urobil peňažnú a daňovú reformu a stanovil najvyššie ceny tovaru a služieb.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Spolu s týmito reformami sa rozhodol aj obnoviť mravy predkov. Toto vyvolalo opatrenia proti kresťanom. Dovtedy kresťania, ktorí tvorili už desatinu obyvateľstva ríše, žili v pokoji, ba pôsobili v mnohých úradoch, aj v samotnom cisárskom paláci. Naproti Diokleciánovmu palácu stála nádherná kresťanská bazilika.
Opatrenia proti kresťanom začali najprv čistkami v armáde (mučeníci: Maximilián, Šebastián, Móric aj s vojakmi svojej légie...). A napokon v roku 303 Dioklecián rozpútal nové prenasledovanie kresťanov, pri ktorom mnoho veriacich zomrelo mučeníckou smrťou (napr. Vit, Uršula, Lucia, Florián, Juraj, Margita...)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prvým ediktom cisár nariadil zbúrať všetky kostoly, skonfiškoval majetky a zbavil kresťanov všetkých úradov a občianskych práv. Tiež nariadil spáliť všetky Biblie a bohoslužobné knihy.
Druhým ediktom nariadil uväzniť biskupov, kňazov a diakonov.
Tretím ediktom vyzval kresťanov, aby sa zriekli svojej viery. Nútili ich, aby priniesli obety rímskym bohom.
V r. 304 vydal cisár štvrtý, tzv. krvavý edikt, ktorým nariadil popraviť kresťanských duchovných a tiež všetkých kresťanov, ktorí odmietnu obetovať bohom.

Biskup Euzébius, ktorý toto prenasledovanie zažil aj na vlastnej rodine ako 20 ročný, o tom píše:
„Prenasledovanie sa rozšírilo náhle, od brehov Tibera po hranice ríše. Zo všetkých strán počuť, ako vojaci búrajú kostoly. Úradníci v chrámoch a na súdoch nútia zástupy obetovať. Ktokoľvek sa nechce klaňať bohom, je odsúdený a odovzdaný katom. Väznice sú preplnené. Cesty pokrývajú zástupy zmrzačených mužov, ktorých posielajú zomrieť do baní, alebo na verejné práce. Biče, železné háky, kríž, divé zvery vyhasínajú životy... Každá provincia má svoje vlastné spôsoby mučenia: Mezoptámia pomalý oheň, Pontus lámanie na kolese, Arábia sťatie sekerou, Kapadócia roztopené olovo.“

Čo bolo príčinou týchto krutostí? Azda horlivosť za náboženské tradície predkov? Alebo náboženským zjednotením občanov chcel cisár pomôcť stabilizácii ríše? Mohla to byť aj osobná ješitnosť, že ho kresťania odmietali uctievať ako pána a boha a prejavovať mu božskú úctu? Alebo bol motív prozaický - konfiškáciou majetku kresťanov finančne posilniť vládu a hospodársku reformu? Možno z každého trošku.

Avšak ako povedal Pán Ježiš v zjavení Šavlovi pred Damaškom: "Prečo ma prenasleduješ? Ťažko ti proti ostňu sa vzpierať." - to platilo aj pre tohto prenasledovateľa. Po dvadsiatich rokoch vlády na neho doľahla choroba a cítil, že už nebude schopný si ďalej udržať moc v rukách. Preto sa v r. 305 vzdal moci a odišiel svoj život dožiť do Dalmácie, odkiaľ pochádzal. Spolu s ním abdikoval aj Maximianus Herculius a ich úrady prevzali dovtedajší cézari.

Novým cézarom Constancia Chlora (vládol na západe) sa stal Flavius Severus a cézarom Galeria Maximiana (na východe) bol Maximinus Daia. Aj po odstúpení cisára Diokleciána prenasledovanie kresťanov naďalej pretrvávalo.

Kým na východe bola vláda stabilizovaná, na západe smrťou Constancia Chlora v r. 306 nastal boj o moc. Ako nástupca mŕtveho cisára bol v britskom Eboracu (York) zvolený jeho syn Konštantín. Hoci sa mu podarilo ujať sa vlády nad Britániou a Gáliou, v Ríme sa nechal vyhlásiť za cisára, potom ako porazil Flavia Severa, syn abdikovaného augusta Maximiana Herculia Maxentius.

Tento problém riešili na stretnutí cisárov v Carnunte r. 308, kde na scénu ešte raz vstúpil Dioklecián, aby sa pokúsil obnoviť tetrarchiu. Hoci mu ponúkli naspäť cisársku hodnosť, Dioklecián to odmietol. Za cisárov - augustov boli vyhlásení Licinius na západe s cézarom Konštantínom a na východe Galerius Maximianus s cézarom Maximinom Daiom.

Hoci Maxentius bol označený za uzurpátora, a upreli mu titul cisára, predsa si aj naďalej udržal moc v samotnom Ríme, čo mu dávalo istú prestíž, pretože Rím bol tradičným sídlom cisárov. To sa zmenilo až slávnou bitkou pri Milvijskom moste 28. októbra 312, kde Konštantín (po videní kríža, ako znamenia v ktorom zvíťazí) porazil Maxentia a získal Rím.

Čo sa týka prenasledovania kresťanov po abdikácii Diokleciána, na západe azda ustalo aj vďaka bojom o moc a cisársku hodnosť.

Na východe však cisár Galerius Maximianus v prenasledovaní kresťanov pokračoval až do roku 311. Vtedy ho prikvačila ťažká choroba, a cisár nečakane zmenil svoj postoj. Vydal tolerančný edikt, ktorým zastavil prenasledovanie a vyzval kresťanov, aby sa modlili za jeho zdravie.
Avšak už mu ani toto "pokánie" nepomohlo. O niekoľko dní zomrel.

Galeriov cézar Maximinus Daia, ktorý spravoval územia Orient a Egypt, sa zdráhal pripojiť k tolerančnej politike svojho augusta a preto jeho edikt nevyhlásil verejne, ale ho len rozposlal formou obežníka pre svojich miestodržiteľov. Tí však napriek zdržanlivosti svojho vládcu prepustili všetkých väznených kresťanov a povolili vykonávať kresťanské bohoslužby.

Po Galeriovej smrti už síce Maximinus Daia nerozpútal nové prenasledovanie, ale aspoň sa pustil do tvrdej protikresťanskej propagandy. Dal verejne vyvesiť akty z Pilátovho procesu s Ježišom a prikázal učiteľom gramatiky, aby ich používali ako učebné texty pre žiakov. (Nepripomína nám to niečo?)

Ideologické besnenie Maximina Daia však netrvalo dlho. Určite ho muselo nepríjemne prekvapiť, keď vo februári r. 313 cisári Konštantín a Licinius vydali v Miláne edikt, ktorým udelili kresťanom úplnú slobodu a zrušili staré rímske štátne náboženstvo. Ešte v tom istom roku Licinius Maximina Daia porazil a ujal sa vlády nad východnou časťou ríše.

Sloboda, udelená kresťanom, musela riadne šokovať aj inicátora posledného prenasledovania kresťanov - Diokleciána, ktorý sa v ústraní dožil vydania Milánskeho ediktu. Zakrátko nato zomrel aj tento posledný krutovládca pohanského Ríma.

Darmo, ťažko je proti ostňu sa vzpierať. Boh totiž pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť.

Marian Vojtko

Marian Vojtko

Bloger 
  • Počet článkov:  289
  •  | 
  • Páči sa:  196x

Keď bolo PMD 85 hitom, uchvátili ma počítače. Na istý čas sa mi stali profesiou... Napokon ma však uchvátil Niekto iný. Zoznam autorových rubrík:  Zo životaSvet v ktorom žijemedumkyKocúrkovo SRslovenčinaCirkev v súčasnostifinancovanie cirkviModlitbyŽivot KristaDejiny CirkviKristus a myZaujimavosti o svätých a cirkvMyjavaSpomienkyXXXLNezaradené

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu