život XXXL

Autor: Marian Vojtko | 14.7.2014 o 20:25 | (upravené 14.7.2014 o 20:39) Karma článku: 7,19 | Prečítané:  1040x

Si tučný. Nežer! Keby to bolo také jednoduché...

Aj keď mi kedysi mama zvykla hovoriť "môj maličký", v skutočnosti som takým asi nikdy nebol.

Veď už keď som sa narodil, mal som vyše 5 kíl. Presne 5,15, ale tých pätnásť deka v pôrodnici nezapísali, lebo novorodenci vraj strácajú na váhe, a takto sa zdravotný personál poistil pred kritikou nadriadených...
Ale i tak toho bolo dosť. Skoro som sa vlastne ani nenarodil - keď som sa konečne dostal na svetlo sveta, bol som už modrý. A mame tiež veľa nechýbalo...
Ale prežili sme to obaja, Bohu vďaka!

Pôvodne mame tvrdili, že budem "dvojičky". Keď zistili, že som len jeden, tak tvrdili, že si vypočítala zle termín, a že sa nemám narodiť v septembri, ako to vyplývalo z výpočtu, ale už v auguste. Lenže, komu by sa chcelo prísť na svet v druhej polovici augusta 1968 v tieni internacionálnej pomoci ruských tankov?! A tak som sa narodil až začiatkom októbra.
Sestričky v pôrodnici ma ani nevedeli vziať na ruky. Bežne nosili na kŕmenie aj po dvoch deťoch naraz, mňa mali problém niesť samého. Bol som medzi ostatnými novorodencami ako o číslo väčšia bábika.

Azda každé bábo je bacuľaté, no časom schudne. Ani ja som nebol výnimka. Ale vychudnutý som určite nebol. Okrem bruška som vynikal i veľkosťou hlavy.

(Túto fotku som pre istotu zospodu orezal. Veď to by bol škandál: farár zverejňuje fotografiu nahého dieťaťa! Že som to ja sám pred 44 rokmi, to by už bulvár nezaujímalo...)

Medzi rovesníkmi som často pôsobil ako o číslo väčší. Vyzerám tak na fotografiách z rôzneho veku:

Á, pioniersky sľub - nie že by som bol naň hrdý, ale aj on sem tematicky zapadá:

V Bratislave bola špeciálna predajňa s pionierskymi rovnošatami, tuším na Karadžičovej ulici. Ale pionierske nohavice veľkosťou na mňa ani tam nemali. Napokon mi stará mama prešila nohavice starého otca, ktoré mal z uniformy, keď bol šoférom autobusu ČSAD.
 

Aj keď to možno na fotografiách tak nepôsobí, vždy som bol považovaný za tučka. Ľúbil som sa síce napapať, to je pravda, ale žeby som sa prejedal, nemyslím. Desiatu (odvtedy ako mama povedala, že už som dosť veľký a že si ju môžem chystať aj sám) som si do školy nenosil. A keď mi niečo nechutilo, nemal som problém zostať hladný. Napr. na obed v školskej jedálni, také kapustné fliačky, či čosi podobné - do toho som sa veru nenútil.
Tá moja "tučnota" bola azda skôr v celkovej mohutnosti a v brušku.

Mať však nadváhu môže mať za istých okolností a pri správnom uplatnení aj výhodu. Nezvykol som sa so spolužiakmi bíjať, lebo vďaka vrodenej svalovej slabosti by som asi vždy prehral. Mali sme však v triede jedného snedého spolužiaka Roba S. On sám zdôrazňoval, že nie je cigán, ale že ho mama mala s arabom. Na školské zošity si do kolónky "meno" písal:
Róbert Albert Norbert S.....
Bol dosť nepríjemný a do spolužiakov často zapáral. Raz, bolo to vo štvrtej triede, sa zameral na mňa. Bol som týždenníkom a tak, keď všetci mali ísť na prestávku von, moja úloha bolo zostať v triede. Lenže zostal aj Robo a chcel sa so mnou biť. Vedel som, že nemám šancu... A tak, zakiaľ som od neho schytal prvé údery, rukami som ho objal okolo krku, povolil kolená - a tak celá váha mojej osobnosti ostala visieť na Robovi. Ten zafučal, ako bol predtým snedý, zrazu očervenel, a pomaly sa šinul k zemi. Kým na zemi, mnou zavalený, lapal po vzduchu a zrejme sa nevedel zorientovať, čo sa to deje, tak som ho začal pod sebou mastiť. Tuším, že aj jeho havranie vlasy lietali po triede... Odvtedy mi dal už pokoj, až kým znovu neprepadol.

Na piatu triedu mám so svojou hmotnosťou tiež jednu spomienku: Súdružka učiteľka nás na hodine telocviku vážila. Zrovna, keď som sa postavil na váhu ja, tak sa pokazila. Samozrejme, za pobavenia všetkých spolužiakov na môj účet.
 

Zmenu priniesla až puberta, ktorá ma za uši potiahla do výšky. Zrejme aj lekárska starostlivosť prispela k tomu, že brušné svalstvo trošku spevnelo a bruško prestalo vytŕčať.
Na gympli som bol síce oslobodený od telocviku, ale mali sme v škole bazén, kde som mal ako OTV dva razy v týždni hodinu plávania. Síce som nikdy nezaplával profkou nariadených 25 dĺžok, predsa to malo pozitívny vplyv na moju postavu.
Prispela k tomu i turistika na stanovačkách, počas letných prázdnin. Ako stredoškolák som 3-4 týždne z leta strávil s katolíckou partiou na vandroch.
Ako maturant na fotkách vôbec nepôsobím tučne. Avšak je to len zdanie: veď v programe na stužkovú mi spolužiačky sarkasticky vybrali špeciálnu úlohu baletky (fotka neprešla cenzúrou - mojou). Avšak zo všetkých sukienok, ktoré zohnali, som sa vmestil len do sukne Evy Krížikovej, ktorú požičali z divadla.

Potom prišiel pobyt v kňazskom seminári. Dovtedy som bol zvyknutý chodiť po Bratislave na bicykli, v lete po horách. Počas pobytu v kňazskom seminári bolo toho pohybu omnoho menej. A tak za pár rokov som mohol so študentským humorom hovoriť, že som "do cent".
Keď ma pred diakonskou vysviackou začalo trápiť slepé črevo, mal som 98 kíl. Vďaka komplikáciám po operácii som síce stratil šesť kíl, ale čoskoro som to znovu dohnal.

Po kňazskej vysviacke, ako kaplán, som opustil "docentúru" - brutto 104 kg, a pomaličky viac...

Pri rozlúčke s Novými Zámkami ma chalani kvôli spoločnej fotke "vyložili" na podstavec súsošia Najsvätejšej Trojice. Po fotení sa rozišli a nechali ma svojmu osudu, takže som musel zoskočiť. Pri mojom skoku sa síce anjelíci zatriasli, ale ani jeden z nich nepadol; obstáli aj túto zem otriasajúcu skúšku na svojich posvätných pozíciách. (To však neznamená, že sa v NZ nemôžu vyskytnúť aj nejaký čertíci - ej! o tom by sa dalo rozprávať... :-)

Aj nasledujúce fotografie z môjho 5 mesačného kaplánčenia v Šamoríne ukazujú, že v istých situáciách síce nevyzerám obézne, ale sú momenty, ktoré všeličo odhalia:

Po príchode na Myjavu sa moje pohybové možnosti obmedzili. Hornatý kraj neumožňoval využívať môj bicykel, ktorého prevody mi nedávali veľkú šancu ísť do kopca (a brzdy zase ísť z kopca). Tiež ani peši som toho veľa nenachodil: raz som skúsil ísť pešo na priemyslovku učiť náboženstvo. Kým som sa tam vyštveral, bol som celý spotený (a asi aj červený - nevidel som sa) a celú vyučovaciu hodinu som zadychčaný lapal po dychu a nevládal hovoriť. Odvtedy som chodil takmer už len autom.
Jediná šanca na skutočný pohyb boli akcie s mládežou a deťmi - výlety a tábory. Azda to mi pomáhalo ako-tak sa držať s váhou.

Pamätám si, že dosť dlho som zo žartu hovoril, že "mám presný čas". V tom období totiž po vytočení čísla 112 na telefóne zaznela informácia o presnom čase (až neskôr toto číslo bolo celoeurópsky vyhradené záchrannej službe). A toto číslo sa mi pomerne dlho zobrazovalo, keď som sa postavil na váhu.

Ale aj tie časy pominuli... S pribúdajúcimi rokmi pribúdali aj kilá (našťastie nie exponenciálne). V priebehu rokov som skúšal všeličo. Niektoré diéty aj zabrali, raz som schudol asi 14 kíl. Ale organizmus si na diétu privykol, a napriek dodržiavaniu pravidiel kilečká znovu začali pribúdať.
Navštívil som aj odborníkov. Ale poväčšine schudla len moja peňaženka, telo nie.
Dostal som odporúčanie k jednej pani doktorke... Prvá návšteva bola zadarmo. Obskakovala ma; sľubovala, ako mi vyšetrí metabolizmus, a čo ja viem, čo ešte. Dohodla mi termín, kedy ma vyšetrí na úžasnom prístroji. Taký prístroj má okrem nej len jediná ambulancia na Slovensku...
Pri druhej návšteve (už asi zabudla, že ma k nej odporučili z ministerstva), mi urobili to úžasné vyšetrenie za 17 € (neskôr, keď som o tom rozprával, som sa dozvedel, že taký prístroj majú už skoro v každom fitcentre) a pani doktorka zvlášť zdôrazňovala, že potrebuje dobrú reklamu (občas ju vidno i v živom vysielaní v televízií). Na môj metabolizmus už akosi pozabudla. Dala mi papiere vytlačené z toho úžasného prístroja, ktorý ma vyšetril - a dôležité údaje o mojom vyšetrení naň dopísala perom. Potom nasledovala "konzultácia" o tom, ako si mám pri jedle rátať kalórie, dala mi hrsť prefotených papierov s obrázkami vzorových porcií (ktoré boli pôvodne zrejme farebné, takže jej kopírka z toho urobila len machule). Za konzultáciu som zaplatil ďalších 40 €. Ďalšia konzultácia mala byť za tri mesiace... Nebola. Už som neprišiel. Hoci pani doktorka má moje telefónne číslo, tak nezavolala, žeby som jej chýbal...

Situácia so mnou však začala byť povážlivá: každý rok o nejaké tie tri kilečká navyše - skúste si to prepočítať! To, že mi odoberú občiansky preukaz a dostanem zakáľací list, už prestalo byť vtipom. Únava, bolesti chodidiel, dychčanie, odchádzajúce kolená...
Som teraz v rovinatom kraji Záhoria. Kúpil som si aj špeciálny bicykel s pevnejšou konštrukciou, za studena ťahanými špajľami, ktorý by ma mal uviesť. Ale nie je to už také jednoduché...
Keď to už teda inak nejde, bude to musieť ísť radikálnym riešením! Rozhodol som sa.
O tom však až v ďalšom článku (ešte je to veľmi čerstvé)...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?