Sviečkovej manifestácie som sa nezúčastnil

Autor: Marian Vojtko | 25.3.2013 o 23:15 | (upravené 25.3.2013 o 23:29) Karma článku: 12,13 | Prečítané:  421x

Blížil sa 25. marec 1988. V našich kruhoch sa takmer o ničom inom nehovorilo. Ba i kolegovia v práci, ktorých zvyčajne zaujímalo len to, o koľkej začnú čapovať a či sa bude dať z práce zdrhnúť na pivko, sa pošepky vypytovali, čo sa to chystá? Internáty museli povinne zatvoriť vo štvrtok. Stredné a vysoké školy, na ktorých boli mimobratislavskí študenti, v piatok neučili - aby študentov prinútili už vo štvrtok opustiť Bratislavu. V nemocniciach bola na piatok naplánovaná zvýšená pohotovosť lekárov a zdravotníckeho personálu, nemocnice sa mimoriadne predzásobili krvou na transfúziu. Nikto nevedel, či je to len na zastrašenie, alebo či sa vážne počíta, že by zásah proti demonštrantom mohol dopadnúť krvavo...

Bratislavská televízia na piatočný podvečer zaradila Angeliku.
Ešte o pár dní skôr poskytla priestor pred Televíznymi novinami kanonikovi Záreckému, aby podľa želania svojich chlebodarcov upozornil veriacich, že manifestácia je nepovolená, a ak by na ňu predsa išli, opustili by Krista.

V piatok bola obmedzená verejná doprava do Bratislavy. Dostať sa tam vlakom, či autobusom bolo takmer nemožné.
Popoludní sa na Hviezdoslavovom námestí začali autami s plošinami opravovať lampy pouličného osvetlenia. Polievacie autá krúžili po námestí a napriek dažďu polievali mestskú zeleň, a nielen zeleň...

vb2.jpgVšetky tieto aktivity svedčili, že štát berie akciu veľmi vážne.
Ešte vážnejšie sme ju vnímali my. Dôležitosť zúčastniť sa bola jasná.

Lenže - mal som dilému. Podpísať pozvanie pre pápeža na návštevu Československa, či petíciu moravských katolíkov som predtým neváhal. Osobná zaangažovanosť bola predsa vec svedomia, a strach nemal miesto.
Teraz však bola moja situácia iná: podal som si prihlášku na bohosloveckú fakultu a do kňazského seminára. Účasť na sviečkovej manifestácii by mi však mohla cestu ku kňazstvu úplne znemožniť.
Srdce radilo zúčastniť sa, rozum radil nezúčastniť. Svedomie bolo zmätené.
Zvažoval som, že azda pôjdem do niektorého blízkeho kostola a tam aspoň modlitbami manifestáciu podporím.
Túto dilému za mňa však vyriešil niekto iný.
Zrazu mi prišiel doporučený list z Arcibiskupského úradu v Trnave. Vtedajší administrátor arcidiecézy Ján Sokol ma pozýval na pohovor z dôvodu mojej prihlášky do kňazského seminára, ktorý sa uskutoční v piatok 25. marca 1988 v budove Arcibiskupského úradu v Trnave.
Už nebolo čo riešiť.

V tento deň sme sa tam stretli všetci uchádzači o prijatie z Bratislavy a okolia.
Bolo to veľmi prezieravé rozhodnutie:
Na jednej strane nás - uchádzačov o prijatie zbavil dilémy svedomia, či sa manifestácie zúčastniť;
na druhej strane, ak by štátni nechceli schváliť prijatie niektorého uchádzača s odôvodnením, že bol na sviečkovej manifestácii, mohol to vyvrátiť dôkazom, že tam nemohol byť, lebo bol vtedy v Trnave.

Keď som si v práci bral dovolenku na piatok, kolegovia sa čudovali - veď sviečková je až po pracovnej dobe, tak načo dovolenka? O mojich plánoch nevedeli. Len šéf, ten sa o nich dozvedel, keď si ho kvôli mojej prihláške štátna bezpečnosť pozvala na výsluch. Dôverne mi to potom pošepky prezradil.

V piatok ráno som sa rozlúčil s rodičmi. Obaja sa chystali vyzbrojení sviečkami a ružencami na auta.jpgHviezdoslavove námestie. Vtedy som nevedel, či ich ešte uvidím, keď sa vrátim z Trnavy...

Vlak do Trnavy išiel bez problémov. Doprava bola zastavená len do Bratislavy, nie z nej von.
Na Arcibiskupskom úrade nás najprv čakalo dlhé vypĺňanie psychotestov, potom osobné pohovory so psychologičkou a napokon s ordinárom - mons. Sokolom.
Všetko prebiehalo pozvoľným tempom, bolo nám jasné, že pred osemnástou hodinou úrad aj tak neopustíme. Čas medzi tým sme vypĺňali rôznymi aktivitami, napríklad vkladaním diecéznych obežníkov do obálok s adresami farských úradov a niektorých kňazov. Všimol som si na obálke medzi inými aj adresu: "Váž. pán Ján Korec, Vilová 7, Bratislava"; tiež adresy niektorých kňazov mimo pastorácie, lebo stratili štátny súhlas.
Občas sa objavil niekto z úradu s informáciami, čo hlási Slobodná Európa, či Hlas Ameriky. Napätie z toho, ako to v Bratislave dopadne, bolo citeľné.

polievacie-auto.jpgBolo pred pol siedmou večer, keď som opúšťal Arcibiskupský úrad. Vôbec som netušil, či nájdem nejaký spoj do Bratislavy. Naštastie, jedného adepta-kolegu tam čakal otec s autom. A tak zobral aj mňa.
Keď sme už prechádzali upršanou Bratislavou, v súmraku sme pozerali na ľudí - mokrí sú od dažďa, alebo idú z Hviezdoslavoveho námestia?

Doma sme sa napokon všetci zišli.
Hoci množstvo ľudí zostalo zablokovaných v okolitých uličkách, moji rodičia sa obaja dostali na námestie.
Oco schytal vodným delom priamy zásah do hlavy, ktorý bol taký silný, že ho to zvalilo na zem a niekoľko dní na jedno ucho nepočul.
vb.jpgMama mala iný zážitok. Kúsok od nej policajti zatýkali akéhosi muža. Netušila vtedy, kto to je. Ten muž hodil do davu svoj fotoaparát, dostal sa k mojej mame. Schovala ho pod kabát. Úspešne tak vytrvala až do konca manifestácie. Keď sa už ľudia rozchádzali, išla na električku.
Na zastávke k nej zrazu prišli nejakí muži. Jeden sa predstavil ako Voltemar a povedal, že ten fotoaparát patrí jeho priateľovi, a že ho hádzal jemu. Tak nech mu ho dá. Mama nevedela, či im má veriť. Keby aj nie, čo zmôže sama žena proti chlapom? Zhodou okolnosti na tej zastávke iní ľudia vtedy nestáli. Tak im ten fotoaparát radšej odovzdala.
Až neskôr sa dozvedela, že ten zatknutý muž bol Anton Selecký. Samozrejme, žiaden priateľ s fotoaparátom sa nenašiel...

Keď mi to mama hovorila, hneď som spozornel pri mene údajného priateľa. Tak sa totiž volal jeden môj kolega; a ďalší kolega ma upozornil, že jeho brat je dôstojníkom ŠtB (azda tento?) Nezdalo sa mi reálne, že by sa dôstojník ŠtB takýmto spôsobom angažoval, a ešte by sa aj predstavil vlastným menom. Skôr si dotyčný príslušník pri svojej inteligencii nevedel vymyslieť inakšie meno, a tak použil meno svojho kolegu, či šéfa.

Incident mal neskôr kurióznu dohru:
Keď Tóna Seleckého prepustili, začal pátrať po svojom fotoaparáte. Od mamy sa dozvedel, že ho odovzdala akémusi Voltemarovi. A tak v snahe získať ani nie tak samotný fotoaparát, ako skôr v ňom nafotený obsah, začal podľa telefónneho zoznamu navštevovať všetkých Voltemarov v Bratislave.
O pár dní si ma kolega v práci zastavil: Vraj u neho zazvonili akýsi chlapi a chceli od neho fotoaparát, ktorý mu dala pani Vojtková (meno mojej mamy dotyčný človek nevedel, tak ju bolo úplne nezmyselné menovať) - či neviem čo to má znamenať?
V duchu som sa smial: ak o tom vravel bratovi, tak na ŠtB to mohlo vyvolať riadny poplach, že akí tajní agenti to idú po ich príslušníkoch!

polievacie-auto3.jpgBratislavského veľkého piatku som sa teda nezúčastnil.
Je možné, že ak by som nemusel ísť do Trnavy a rozhodol by som sa pre účasť, s najväčšou pravdepodobnosťou by som uviazol v niektorej bočnej uličke.

Ale všetko bolo tak, ako malo byť.
I keď cestu k prijatiu na bohosloveckú fakultu mi zanedlho zkomplikovalo čosi iné, napokon všetko dopadlo tak, že v tom jasne vidieť Božie riadenie.

Je úžasné po dvadsiatich piatich rokoch spomínať na udalosti, ktoré jasne svedčia o Božej ruke, ktorá nás vedie i chráni.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan nemá peniaze ani hráčov a stráca to najcennejšie. Fanúšikov

Viac ako o postupe do play off sa začína hovoriť, či klub vôbec dohrá sezónu v KHL.

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.


Už ste čítali?