Lepšie ako vo Švajčiarsku

Autor: Marian Vojtko | 16.5.2012 o 14:00 | (upravené 16.5.2012 o 16:41) Karma článku: 13,67 | Prečítané:  528x

Keď mu chceli vo fabrike gratulovať k meninám na Jána - 24. júna, tak sa len usmial, že on mal meniny pred vyše mesiacom. Narodil sa totiž začiatkom mája, a keď pri krste dostal meno Ján, tak (ako bývalo zvykom) to bolo podľa svätca, ktorý mal najbližšie sviatok. Preto slávil meniny 16. mája na sviatok svätého Jána Nepomuckého. Slávil. Tohto roku na Bielu sobotu si ho Pán v necelých 92 rokoch života vzal k sebe.

Keď som v roku 1996 prišiel na myjavskú faru, "zdedil" som dvoch úžasných (obetavých a skromných) kostolníkov.

Jeden bol myjavský rodák Pavol Malík. Popri práci na smeny na Morave, venoval svoj voľný čas kostolníčeniu. Bol tichý, veľa toho nenahovoril, avšak ak boli miništranti v sakristii hluční, vedel s nimi porobiť poriadok. V otázkach liturgie a kostolného poriadku bol zbehlý a spoľahlivý. Pochádzal z katolíckej rodiny, ktorá na Myjave žije od konca 18. storočia. Keď totiž v roku 1790 prišiel za myjavského farára Martin Malík, rodák z Kuklova, prišli za ním i jeho dvaja bratia Michal a Juraj, ktorí dali základ katolíckemu rodu Malíkovcov na Myjave. V nasledujúcich desaťročiach boli piliermi tamojšej farnosti. Mnohým miestnym katolíkom sa stali krstnými či birmovnými otcami.

Druhým kostolníkom bol moravák Ján Valter. Veselý, zhovorčivý a obetavý. Z prvého manželstva mal štyri deti. Dvoch synov mal v Čechách, jednu dcéru v Brne, ale pracujúcu v Rakúsku, a druhú dcéru až v Austrálii. Jeho osud zavial na Myjavu. Za manželku si zobral aktívnu evanjeličku, ktorá bola členkou presbyterskej rady v evanjelickom cirkevnom zbore. A tak jeho služba mala aj ekumenický rozmer. Občas išiel s manželkou na evanjelické služby Božie, často aj pani Irenka prichádzala na svätú omšu a v rade prijímajúcich išla s prstom na ústach na "krížik".

Pán Valter bol už na dôchodku, a tak, okrem samotného kostolníčenia, ho bolo často vídať okolo kostola s metlou, ako čistí chodníky, alebo ako zhrabuje lístie. Na jar vždy s vedrom vápna a maliarskou štetkou - pilierom sakristie, ktoré trčiac k hlavnej ceste, po zime boli od topiacej sa snehovej pokrývky i od dažďov dosť ošarpané, dal novým náterom pekný vzhľad.

Tiež bol aktívnym členom farského spevokolu a po mnohé roky vo Veľkom týždni spieval v pašiách Krista.

Obaja kostolníci sa v službe po týždni striedali - podľa toho, ako mal smenu pán Malík. Keď však, nie dlho po mojom príchode, skončil kvôli chorobe svoju službu, zostala celá ťarcha kostolníčenia na pánovi Valterovi. Hľadal síce spolupracovníka, s ktorým by sa o túto službu delil, ale nebolo to také jednoduché. Vytrvať v tejto službe nie je pre každého...

Občas som sa ho spýtal: "Pán Valter, ako sa máte?"
Odpoveď bola typická pre jeho humor: "Výborne! Lepšie ako vo Švajčiarsku."

Pôsobil vždy kľudným dojmom. Kedysi robieval aj inštruktora autoškoly. Vraj bolo pre neho typické, že mal vo vrecku suché kôrky chleba a tieto počas jazdy žuval. Aj to je spôsob, ako si ukľudňovať nervy pri rôznych počinoch začínajúcich šoférov.

Keďže farár, ktorý ho pre kostolníčenie získal, Mons. Boris Travenec mal niekoľko zlých skúseností pri šoférovaní, pán Valter mu často robil šoféra a staral sa mu aj o auto.

Sám svoje auto predal, keď chcel ísť pozrieť dcéru do Austrálie - aby mal na letenku. Potom predal aj garáž a peniaze rozdelil svojim deťom.

Keď sa už pre vek nevládal starať o záhradku, aj tú sa rozhodol predať, a peniaze rozdeliť deťom. Avšak tu narazil na veľmi nepríjemný problém. Človek, ktorému záhradku predal, bol veľmi problematický a konfliktný. Mal spory s mnohými - a tak záhradkársky zväz predaj neodsúhlasil. Záhradka sa vrátila po niekoľkých mesiacoch pôvodnému majiteľovi - úplne zdevastovaná, pričom tento človek žiadal od pána Valtera okrem pôvodnej sumy (ktorú už on medzičasom rozdelil deťom) ešte 8 tisíc korún navyše, údajne toľko "investoval" do záhradky. Aby bol pokoj, pán Valter mu aj tieto peniaze dal. Ale pokoj nebol. Vždy, keď mal ten človek nočnú službu (robil nočného vrátnika), u Valterových cez noc vyzváňal telefón, po zdvihnutí sa však nikto neozval...

Nebola to jediná bolesť, ktorú musel tento dobrý človek prekonať. Rakovina mu zobrala najprv jedného syna, a pred asi dvomi rokmi aj druhého. Zvlášť po smrti manželky prežíval ťarchu samoty, znásobenú strácajúcim sa sluchom i zrakom.

Jeho hlavnou motiváciou života bola služba v kostole. Často už pre slabý zrak i slabnúcu pamäť museli čosi po ňom babky alebo miništranti "dotiahnuť", ale táto služba bola celý jeho život. Hovoril: "Pán farár, ja som vám už len na oštaru. Už ma vypovedajte zo služby."
"Ale čo by som si bez vás počal, pán Valter? Kde nájdem takého obetavého kostolníka? Len vydržte!"

Veru, aj sa viac ráz stalo, že jeho zdravie zlyhalo. Raz ma v sobotu doobeda jeho manželka volala, aby som rýchlo došiel, že s manželom je zle, aby som mu dal "posledné pomazanie".
Keď som prišiel, pred domom už stála sanitka. Pani doktorka - staršia pani, skôr nevrlá než milá: lebo pre pána Valtra bol farár dôležitejší, ako lekár. A tak musela čakať. Vyspovedal som ho, dal mu sväté pomazanie a prijímanie. Až potom ho mohli naložiť do sanitky a odviesť do nemocnice.
Uvažoval som, že nadišiel čas intenzívne hľadať nového kostolníka. Ale len do večernej omše...
Keď som večer išiel chystať do kostola veci na omšu, zistil som, že kostol je už otvorený a veci prichystané. V sakristii ma so širokým úsmevom vítal "zomierajúci" pán Valter. V nemocnici podpísal reverz - veď nemohol zanedbať svoju kostolnícku službu!

Na jar roku 2000, keď sa blížila jeho osemdesiatka, prišiel za mnou s veľkou prosbou. Rozhodol sa všetko pripraviť tak, aby po jeho smrti mali s ním čo najmenej starostí: aj parte si dal natlačiť - kde stačilo len dopísať dátum smrti, aj obálky s vypísanými adresami a poštové známky na ne prichystané. Na mňa mal prosbu, či by nemohli byť pohrebné obrady v kostole namiesto domu smútku, aj so svätou omšou. Tak ako to bývalo kedysi. Súhlasil som. Žiaľ odvtedy uplynulo 12 rokov (kto by vtedy tušil, že má taký "tuhý korienok"?) a po mojom odchode z Myjavy sa situácia vyvinula tak, že toto jeho želanie nemohlo byť splnené.

Keď oslavoval osemdesiatku (dva týždne pred pápežom Jánom Pavlom II.), tak som mu so žartom hovoril: "Pán Valter, veď vy by ste mohli poslať aj pápeža po pivo, keďže je od vás mladší."
Ale to nebol je štýl. Skôr naopak, on by ochotne zašiel po pivo aj mladším od seba.

Keď už som spomenul pápeža, tak k Rímu sa viaže tiež jedna milá epizódka. Myjavskí farníci išli autobusom na púť do Ríma. Medzi nimi aj pán Valter. Keď po návšteve Vatikánu autobus prišiel k ubytovni, s hrôzou zistili, že pán Valter chýba. Odbehli ho. Hoci ho potom išli hľadať, on sa nejakým zázrakom sám dostal na ubytovňu.
Po návrate som ho podpichoval: "Pán Valter, počul som, že ste sa v Ríme stratili!?"
"Ja som sa nestratil," oponoval, "ja som vedel kde som. To ostatní sa stratili."

Jeho láska k Bohu a k Cirkvi sa neobmedzovala len na kostolníčenie a spevokol. Začiatkom deväťdesiatych rokov sa organizovali letné výlety pre deti na Kysuce. Drevenicu, však bolo treba prispôsobiť - opraviť a upraviť. Aj pri samotných akciách bolo treba chlapskú pomoc. Pán Valter bol plne k dispozícii.

O jeho minulosti som toho veľa nevedel. Raz prišiel za mnou, že mu prišli peniaze z Nemecka. Počas Druhej svetovej vojny bol na nútených prácach v nemeckej fabrike. Po takmer 60 rokoch sa mu dostalo finančného odškodnenia. Keďže už dobre nevidel, poprosil ma, aby som s ním išiel do banky vybaviť preplatenie šeku.
Po vybratí peňazí sumu podelil: niečo manželke, spravodlivo medzi deti. A desatinu sumy odpočítal a podával mne. Pýtam sa ho, čo to je? "No predsa desiatok pre cirkev," odpovedal s úsmevom.
Najprv som sa tomu bránil. Ale pán Valter pevne trval na svojom rozhodnutí, veď tak to má byť. Tak som napokon peniaze od neho prijal.
V kostole je vždy do čoho investovať. Nechcel som však, aby sa tie peniaze minuli "len tak". A tak som rozmýšľal, ako vhodne ich použiť, aby zostali pamiatkou na tohto úžasného kostolníka.
A účel sa veľmi rýchlo aj našiel: V kostole chýbala dôstojná krstiteľnica, bola len taká symbolická.
Pri upratovaní veže turolúckeho kostola sme tam objavili medený vrchnák na krstiteľnicu s mosadzným krížikom. Bol riadne zanesený špinou a zoxidovaný, ale v bývalej Armatúrke ho krásne vyčistili. Chýbala však k nemu krstiteľnica. A tak za peniaze, ktoré venoval pán Valter, dali sme na Dobrej Vode urobiť kamennú krstiteľnicu, ktorá sa tak stala dôstojnou pamiatkou na tohto dobrého kostolníka, ktorý túto svoju službu vykonával obetavo takmer 30 rokov.

A ako sa k tejto službe vôbec dostal? Keď som ho raz objavil za kostolom v jesennom počasí zhrabovať lístie, zavolal som ho na kávičku. A pri tej príležitosti mi odhalil aj túto časť svojho života, o čom asi málokto vie.
Kedysi na Pána Boha veľmi nemyslel. Toho dokladom je aj rozpad jeho prvého manželstva.
V práci sa mu však stal vážny úraz - presne si už nepamätám, ako k tomu prišlo, jednalo sa o pád z výšky, pri ktorom si poranil chrbticu.
Keď potom ležal v nemocnici, (ešte sa nevedelo, aké to bude mať následky, a či vôbec bude chodiť) sľúbil Bohu, že ak sa z toho uzdraví, zasvätí mu zvyšok svojho života.
A naozaj. Zo zranenia sa uzdravil bez akýchkoľvek následkov. Preto hľadal spôsob, ako zrealizovať sľub, ktorý dal Pánu Bohu. Riešenie sa našlo, keď sa stretol s myjavským farárom ThDr. Borisom Travencom. Ten ho prijal za kostolníka - ako som už spomenul, každý druhý týždeň mal službu v myjavskom kostole, okrem toho v nedeľu vozil farára na Turú Lúku.
Vyriešili aj problém, že pre druhé - civilne uzavreté manželstvo nemohol pristupovať ku sviatostiam. Aj s manželkou sa zaviazali, že budú žiť v spoločnej domácnosti ako brat a sestra. Vďaka tomu sa mu tvorila cesta k plnému sviatostnému životu.

Pán Valter bol skromný, veselý, dobrosrdečný a obetavý človek, ktorého mal rád každý, kto ho poznal. Chcem mu aj týmto krátkym článkom vyjadriť svoju úctu a vďaku za jeho službu.

Keď odišiel do domova dôchodcov, prišiel som ho zo svojho nového pôsobiska navštíviť a zapriať mu k meninám a dodatočne aj k narodeninám.

Som presvedčený, že svoje dnešné meniny oslavuje už v spoločnosti svojho patróna svätého Jána Nepomuckého, Panny Márie a všetkých svätých, a dúfam, že i v spoločnosti svojich dvoch synov a pani Irenky. Nebeský Hostiteľ mu k tomu určite pripravil báječnú hostinu. A určite sa tam má lepšie ako vo Švajčiarsku.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan nemá peniaze ani hráčov a stráca to najcennejšie. Fanúšikov

Viac ako o postupe do play off sa začína hovoriť, či klub vôbec dohrá sezónu v KHL.

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.


Už ste čítali?