Je v každom z nás skrytý rasizmus?

Autor: Marian Vojtko | 11.2.2012 o 21:55 | (upravené 11.2.2012 o 22:06) Karma článku: 9,11 | Prečítané:  524x

Keďže "piano" v záujme zvýšenia kvality diskusií mi už neumožňuje príspevok pod blogom pani Kosovej Mýtus zvaný integrácia, využijem túto formu reakcie. Blogerka v článku opisuje svoje skúsenosti, ako Rómku s vysokoškolským diplomom prijíma okolie a spoločnosť.

Mohol som mať asi 11 rokov, keď som sa zapojil do súťaže, ktorú organizovala tuším redakcia časopisu Elektrón s redakciou ČS rozhlasu v Bratislave.
Zo súťažiacich boli 4 vyžrebovaní, medzi nimi aj ja, ktorí sme boli pozvaní do ČS rozhlasu na Zochovej ulici. Boli sme tam 3 deti zhruba v mojom veku a jeden zahraničný študent - černoch. Najprv nám poukazovali štúdiá, rozhlasovú techniku, zvukársku miestnosť, ruchové štúdio... a potom s nami nakrútili rozhovor.
Bolo tam pre mňa veľa nového, ale aj čosi navyše - prvý raz som videl černocha naživo takto z blízka. Keď sme odchádzali, na ulici pred rozhlasom sa s nami srdečne lúčil, pričom mu v úsmeve žiarili biele zuby. Každému z nás podal ruku.
A vtedy sa to stalo! Zvláštny, nepríjemný pocit, keď som sa dotýkal tej čiernej kože a zvlášť neprirodzene ružovej dlane... Mal som nutkavú potrebu utrieť si ruku.

Som rasista?

Nikdy som nič nemal proti černochom. Občas som nejakého zazrel na ulici, častejšie v televízii. Ale nikdy vo mne nič negatívne nevyvolal. Nemám pocit, že by som bol rasista. Ale čo ten divný pocit pri podaní ruky?

Ako prvák som sa začal kamarátiť s jedným chlapcom z našej triedy, ktorý býval o dve ulice od nás. Vôbec som netušil, že by mal byť nejaký iný. Skôr bol problém v tom, že zobrať si niečo cudzie nepovažoval za zlé. Napríklad po vyučovaní sa vkradnúť do triedy a z učiteľkinho stola zobrať farebné kriedy. Mňa rodičia učili, že sa to nesmie, je to krádež. Ale on hovoril, že sa to smie, pokiaľ nás nechytia... Až o hodne neskôr som si pri prezeraní fotografií z prvej triedy všimol, že ten chlapec je Cigán. (Nech sa zástancovia slova "Róm" nehnevajú, ale vtedy ešte neexistovalo.)

Prešlo mnoho rokov, s Cigánmi-Rómami som mal mnoho rôznych skúseností. Dobrých ale aj zlých. Dokonca raz v neskorý večer som sa dostal v čakárni na železničnej stanici do obkľúčenia asi dvadsiatich Rómov. Bol medzi nimi aj jeden výratok, ktorý dva mesiace predtým nafetovaný v kostole podpálil oltár, o čom som musel na polícii spísať zápisnicu. Ten ma spoznal a hneď aj na mňa ukázal prstom. Hrozilo, že neobídem dobre... Až keď som na nich zrúkol, že som rašaj, a ak urobia niečo rašajovi, Boží trest ich neminie, tak sa stiahli.

Pred niekoľkými rokmi som bol pozvaný do rómskeho centra, aby som v rámci aktivačných činností pre nezamestnaných robil pre nich prednášky. Ženy počúvali, pri tom štrikovali alebo vyšívali. Muži zväčša čakali, kedy si budú môcť ísť zafajčiť.
Raz mi jeden tridsiatnik, na pohľad prekypujúci zdravím, urastenej postavy, začal oponovať: "Ale čo my môžeme robiť? Nás nikto nechce zamestnať."
"Nie je ľahké nájsť si prácu," súhlasil som, "a skúšali ste sa pýtať? Veď vidím, že ste mladý, zdravý a silný."
"To nemá zmysel, mňa nikto nezamestná, lebo som Cigán," oponoval on.
"Naozaj je problém v tom, že ste Róm?" na moju otázku všetci horlivo prikyvovali.
"Čo myslíte," obrátil som sa otázkou na mladého muža, "keby v našom meste začal podnikať nejaký Cigán a potreboval by desať zamestnancov, koho skôr zamestná - Cigánov, alebo bielych?"
"Určite bielych," odpovedal muž bez zaváhania.
"A prečo by nezamestnal Rómov?" pýtal som sa ďalej.
"Lebo na nás sa nedá spoľahnúť," úprimne - ale bez akéhokoľvek zahanbenia - priznal.

Niekedy, ešte pred touto príhodou, som pripravoval jedného mladého asi 22ročného Róma na prvé sv.prijímanie a na birmovku. Jeho rodičia boli naposledy v kostole asi pri jeho krste. Keď sme preberali sviatosti, mládenec sa ma opýtal, či by som neprišiel otca vyspovedať, lebo už je vážne chorý.
Tak som k nim prišiel.
Síce to bola slušná rodina, doma mali poriadok a čisto, predsa po vstupe do bytu sa mi dvíhal žalúdok. Každé etnikum má svoj prirodzený pach - a pre nás gadžov je ten rómsky dosť problémom.
Akosi som to prekonal, hoci som sa musel riadne premáhať. Vyspovedal som nielen otca, ale aj mamu, a dal som im sväté prijímanie. Pani ma potom núkala, nech si dám u nich kávu. Už len pri pomyslení na to, môj žalúdok robil ťažko zvládateľné cviky. Slušne som poďakoval a vyhovoril som sa, že mám ešte ďalšie povinnosti.
Chodil som ich spovedať každý mesiac. Nemôžem povedať, že by som si na pach ich bytu zvykol, to nie. Ale naučil som sa to zvládať. Po čase som dokonca zvládol i tú kávu...

Nemyslím si, že ak nás niečo odpudzuje od ľudí iného etnika, musí to byť hneď rasizmus.
Jednoducho na tých druhých je niečo, čo je pre nás rušivé (pach, ružová dlaň černocha) - a ak to prenikne do našej osobnej "bezpečnostnostnej" zóny, vyvoláva to v nás protireakciu.

Táto protireakcia môže byť v prvom momente pre človeka veľmi nepríjemná a ťažko zvládateľná. Ale Boh nám dal rozum, ktorý by mal riadiť naše pudy i emócie (veď tým sa líšime od zvierat) a práve vďaka nemu môžeme ovládať naše konanie a prijať každého, i v jeho rozdielnosti.
A vpustiť ho i do svojej "bezpečnostnostnej" zóny, i keď nás to čosi stojí.

Tým, že prekonáme sami seba, stávame sa duchovne bohatšími.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?