Keď som bol pacientom

Autor: Marian Vojtko | 3.12.2011 o 13:20 | Karma článku: 6,23 | Prečítané:  613x

Lekári, nemocnice a zdravotníctvo je v týchto dňoch témou číslo 1. Viacerí blogeri už opísali svoje pacientské skúsenosti, tak sa reku pridám aj ja. Ak nepočítam narodenie a keď mi v útlom detstve vyberali krčné mandle, tak som ležal v nemocnici len raz. Vlastne dva razy. Je tomu už takmer dvadsať rokov.

Začalo to tým, že pri zvýšenej fyzickej námahe (napr. chôdza do schodov) som cítil pichavú bolesť v pravej strane brucha.
Zo začiatku som si toho nevšímal, ale keď sa to stále opakovalo, usúdil som, že to bude asi slepák. Veď to vie každý, že práve ten bolí na pravej strane.

Navštívil som teda so svojím podozrením obvodnú (školskú) lekárku. Tá ma vyšetrila, preskúmala, usúdila, že "to bude najskôr pečeň", a poslala ma k internistovi.

Internista po podobnom skúmaní mojej telesnej schránky vyhlásil, že "je to žlčník" a poslal ma na sono.

Lekárka pri sonografickom prístroji vzdychala, že "ten črep vôbec nefunguje" a "že tam nič nevidí, ani pankreas". A s týmto záverom ma poslala naspäť k obvodnej lekárke.

S čakacími dobami - objednanie na vyšetrenie - tento kolotoč trval asi dva mesiace a nič sa nedialo. Len to, že bolesti bývali častejšie a intenzívnejšie.

Rozhodol som sa pre inú cestu: Navštívil som priateľa, mladého lekára, ktorý sa realizoval vo vedecko-pedagogickej sfére medicíny.
Pri šálke kávy v jeho kancelárii som mu vyrozprával svoje problémy a zážitky. V odpovedi nepotopil svojich kolegov, ale vymenoval ešte asi dvadsať ďalších diagnóz, ktoré by to mohli teoreticky byť. Keď sme kávu dopili, poslal ma na Kramáre za prednostom chirurgie prof. Černým.
Tento starší pán ma po krátkom čakaní s dobráckou láskavosťou prijal a vypočul. Dostal som akýsi biely prášok, ktorý mám večer zmiešať s vodou a vypiť a na druhý deň prísť na röntgen.

Už o dva dni som bol hospitalizovaný a na ďalší deň ma išli rezať. Operoval ma sám profesor. Sestra, ktorá ma pripravovala na operáciu, sa pýtala, že či som jeho rodina, lebo si nepamätá, že by profesor osobne niekomu operoval apendix. Jeden mladý lekár, ktorý sa tam ponevieral dodal, že slepáky im už ani nevozia na oddelenie, že to operujú na vrátnici.

Pocity po operácii tu rozoberať nebudem. Každý, kto bol rezaný asi vie, ako som sa cítil. Mal som však jeden veľmi nepríjemný zážitok: Ubolený som poprosil sestričku, aby mi vyššie zdvihla polohovateľnú časť lôžka pod hlavou. O nejaký čas, som sa chcel v posteli pootočiť. Mechanizmus, ktorý mal držať nadvihnutú časť sa uvoľnil, posteľ sa s rachotom vyrovnala a mňa s úžasnou bolesťou na nej vystrelo.

Ale vráťme sa k lekárom, lebo vlastne o nich všetci hovoríme. O pár dní vizita - ten mladý lekár-suverén pri mojej posteli vyhlásil: "To je len apendix, toho už môžeme poslať domov." Avšak profesor Černý povedal, že ešte nie.
Na druhý deň bola vizita bez prednostu a tak mladý lekár nehatene realizoval svoje rozhodnutie. Zavolal ma na ambulanciu, kde sa žiačky-praktikantky učili na mne vyberať stehy a prepustil ma domov.

V noci som sa zobudil na to, že mám prevez na rane akýsi mokrý. Ráno som s pomocou zrkadla (keďže tukové zaoblenie môjho brucha mi neumožňovalo priamy pohľad), skúmal, čo sa deje. Zistil som, že rana je otvorená a že z nej vyteká nejaký sekrét.
Keďže sme doma telefón nemali, zašiel som na omšu do Blumentálu a poprosil farára, či môžem z fary zavolať na Kramáre. Súhlasil, pričom sa smial, že sa mi asi topí tuk. Bol totiž extrémne horúci máj.
Sestrička z Kramárov mi do telefónu povedala, že nech hneď prídem.

Tak som prišiel. Ranu mi vyčistili, dali do nej dren, prelepili a povedali, že mám prísť zajtra znovu na vyčistenie.

Prišiel víkend. Službu mal externista zo Železničnej nemocnice. Ranu mi vyčistil, pričom to komentoval, že podľa bydliska na Kramáre nepatrím, a do správy napísal, že v pondelok mám ísť do chirurgickej ambulancie na Vajnorskú.

Tak som išiel na Vajnorskú. Príslušný chirurg si ma "položil" v ambulancii na stôl, začal mi surovo (bolestivo) mačkať medzi prsty brucho, s komentárom, že nech sa nečudujem, že sa mi rana otvorila, keď mám toľko tuku. Povedal som mu, že som prišiel kvôli prečisteniu rany.
Zareagoval, že on najlepšie vie, čo má robiť. Zobral nádobu s akýmsi čiernym maglajzom - vraj to je balzam, a to mi natrel do rany.

Na druhý deň som mal prísť znovu. Neprišiel som...
Radšej som sa rozhodol znovu otravovať prof. Černého. Ten ma okamžite hospitalizoval a tak som ďalšie dva týždne strávil znovu na Kramároch, ale už o dve poschodia nižšie - na "špinavej" chirurgii.

Nič ma nebolelo, len som mal dieru do brucha. Doobeda som sa učil na skúšky, popoludní prijímal návštevy a v noci pomáhal na sesterni skladať gázové tampóny, pričom bola príležitosť na rozličné rozhovory.
Lekári mi ranu denne vyškrabovali. Nič som necítil, len keď zasiahli úplne dovnútra, tak to zabolelo. Netušil som, aká je vlastne tá rana hlboká. Len raz, keď som tam ležal na stole, a jeden lekár sa mi práve špáral v bruchu, zastavil sa tam jeho kolega z iného oddelenia. Chvíľu sa bavili o inom a potom sa opýtal na predmet práve vykonávanej lekárskej činnosti: "Aká je tá rana hlboká?"
Odpoveď zaujímala aj mňa: "Lyžica tam vojde 5 centimetrov."
No paráda! Keď som si predstavil, koľko je asi 5 cm, že takú mám dieru do brucha, nebolo mi všetko jedno...

Starostlivosť lekárov i sestier bola naozaj vzorná. Len raz som tam zažil čosi dosť nepríjemné. V noci začal jeden dedko na susednej izbe krvácať z konečníka. Bol z toho veľký poplach, všetci pobehovali a ostatní pacienti sme museli čušať na svojich izbách, aby sme neprekážali.
Zavolali aj internistu. Keď pacienta stabilizovali, bolo počuť, ako internista nadáva: "Vy ste chirurgovia, tak máte rezať, a nie dávať lieky..."

Keďže mne vlastne okrem diery v bruchu nič nebolo, občas som zašiel pozrieť známych na "čistú" chirurgiu, kde som ležal po operácii. S prekvapením som zbadal v župane ako pacienta toho mladého suverénneho chirurga, čo tvrdil, že slepák režú na vrátnici.

Keď som potom sedel v kancelárii u zástupcu prednostu (vtedy ešte) docenta Čárskeho, spýtal som sa, čo tomu chirurgovi je? Odpovedal: "Tiež apendix. Chytilo ho to, keď operoval. Operáciu ešte dokončil. A hneď potom som išiel rezať ja jeho..." Chvíľu sa odmlčal a potom so šibalským (mne sa zdalo, že trochu i škodoradostným) úsmevom dodal: "Ešte som takého ustráchaného pacienta nemal."

Keďže už prebiehalo skúškové obdobie a rana už bola čistá (tuk sa už nevytápal), požiadal som, aby ma pustili domov. Doliečil som sa repíkom, rana sa zacelila, hoci v mojom tukovom "základe" zostala riadna priehlbina.

Odvtedy už prešlo takmer dvadsať rokov. Oboch skvelých odborníkov z tejto chirurgie si už Pán povolal do večnosti.
Bohu vďaka, odvtedy som v nemocnici ležať nemusel.

A tak by ma zaujímalo: Zmenilo sa odvtedy naše zdravotníctvo?
K lepšiemu alebo k horšiemu?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan nemá peniaze ani hráčov a stráca to najcennejšie. Fanúšikov

Viac ako o postupe do play off sa začína hovoriť, či klub vôbec dohrá sezónu v KHL.

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.


Už ste čítali?