Prázdniny pred +/– 30 rokmi (5.)

Autor: Marian Vojtko | 24.8.2011 o 9:25 | (upravené 24.8.2011 o 18:44) Karma článku: 4,58 | Prečítané:  870x

Strasti a slasti turistiky. Denne sme prešli so svojou výbavou na chrbte po horách 20-30 km. Naším cieľom však nebolo len šliapanie pre šliapanie. Hlavné bolo spoločenstvo. A tak, hoci niektorí išli rýchlejšie, iní pomalšie, predsa sme sa snažili držať ako-tak pospolu. Preto sme sa zhruba každej pol hodiny čakali. Občas sa však stávalo, že kým prišli poslední, tým prvým už bolo dlho, a už sa zdvíhali, že idú ďalej, kým tí práve príchodiaci sa tešili na oddych.

44.jpg

Aby bol dôvod zotrvať chvíľku na oddychu aj s tými poslednými, zvyklo sa spájať príjemné s užitočným: počas oddychu sme sa modlili desiatok ruženca; po piatich oddychoch sme sa takto pomodlili celý ruženec.
Asi nikdy inokedy nebolo počuť také vrúcne zvolania, ako od nás - vyčerpaných turistov: "Kedy sa už budeme modliť desiatok?!"


Príjemným spestrením oddychu bola studnička či prameň. Napiť sa, v horúčave ovlažiť... Každý si naplnil fľaše. Občas niekto vytiahol sáčok so šumienkou či práškovou malinovkou a zarobil ju do fľaše. Rôzne džúsy v prášku boli v tom čase zriedkavou a drahou vzácnosťou. Raz ktosi priniesol zo Západu privezený Tang. Ej, veru, to bolo pitie! - takto ochutená voda sa vo fľaši nestihla zohriať.
K tomu sa vždy vytiahla tabuľka čokolády, o ktorú sa všetci podelili. To však nebolo len maškrtenie, ale potrebný prísun energie na ďalšiu túru.

Niekedy bolo vody až moc, (ako som už prv písal o putovaní v daždi,) inokedy málo. Dôležité vždy bolo nájsť zdroj pitnej vody. Niektoré pramene a studničky sme našli vďaka ich zaznačeniu v turistických mapách, po iných sme museli pátrať. Zvlášť ak sme našli lúku alebo čistinku vhodnú na táborenie, bolo potrebné hľadať aj prameň. Tí skúsenejší už vedeli ako na to.

Raz, keď sme robili hrebeňovku Nízkych Tatier (tam bolo zväčša potrebné zísť z hrebeňa, ak sme chceli nájsť prameň), zažili sme ako ekologicky cítiaci ľudia šok. Schádzajúc po turistickom chodníku z hrebeňa, blížili sme sa k prameňu v lese, vyznačenom v mape. Pri prameni sme našli bivakovať skupinu Dederónov (občania Deutsche Demokratische Republik). Prameň, ktorý vyvieral vo forme malého jazierka, využili skutočne netradičným spôsobom. Blonďatá Dederónka priamo do prameňa nasypala prášok na pranie a húževnato sa pustila do rajbania svojich zvrškov. Zrejme sa už chystali ísť inam, tak vodu z prameňa na pitie už nepotrebovali... Alebo že by vodu nepili? Možno pivo.
Nám nezostalo nič iné, len sa pobrať ďalej a hľadať prameň, ktorého voda sa ešte dá použiť aj na pitie.

Ako sa prebytok vody zmení na nedostatok, sme si vyskúšali vo Vysokých Tatrách.
Robili sme SOČku o čistote vody v tatranských plesách, vďaka čomu sme mali povolenie od TANAPu stanovať i v národnom parku.
V nedeľu večer sme zastanovali pri Veľkom Hincovom plese. Oheň sme nezakladali, večeru si každý sám zohrieval v stane na pevnom liehu.
Len čo zapadlo slnko, z plesa začala stúpať hmla. Po chvíli už bola taká hustá, že nebolo vidieť na krok. Zrazu sme začuli zúfalé volanie. Jedna dievčina sa vzdialila od stanu. Keď vykonala, čo mala, chcela sa vrátiť do tábora, ale v tme a hmle stratila orientáciu, a zrazu sa ocitla po kolená vo vode. Až keď sme sa ozvali na jej volanie, podarilo sa jej po hlase nájsť cestu ku stanom.
Keďže hmla nás prinútila ísť zavčasu spať, i ráno nás slniečko veľmi skoro zobudilo. Keď som otvoril stan, naskytol sa mi nádherný pohľad: Okolo nás sa pásli kamzíky. Vôbec sa nebáli.
Až keď zaregistrovali, že v stanoch to akosi ožíva, pomaly sa začali vzďalovať, pričom stále pokračovali v pokojnom spásaní tatranskej trávy.
Žiaľ, kým sa mi podarilo vydolovať z ruksaku fotoaparát, už boli dosť ďaleko.
24.jpg
Po rannej modlitbe, rozjímaní z Písma a raňajkách, sme sa vydali na výstup. 25.jpg
Pod Kôprovským štítom sme si odložili batohy a hore sme išli naľahko.
Na Kôprovskom štíte nás čakala voda v inej podobe: ani augustové slnko tu nedokázalo roztopiť machule snehu. Keď sme sa nakochali výhľadom a vyšantili guľovačkou, pokračovali sme v ceste ku Kobyliemu plesu. Hlinská a Kôprová dolina pôsobili svojou zeleňou a zurčiacimi potokmi ako raj, uväznený medzi skalnými bralami.
Dolina pri Kobylom plese, kde sme stanovali, už taká útulná nebola. Voda v plese bola plytká, slnkom prehriata - dobrá tak akurát na ovlaženie nôh. Ešte že sme mali plné fľaše vody z Kôprového potoka, lebo táto voda na pitie určite nebola.
Ráno sme sa pobrali smerom do Západných Tatier sedlom Závory ponad Tichú dolinu po zelenej turistickej značke. Mapa sľubovala, že budeme križovať potôčiky, ktoré sa nižšie zlievajú do Tichého potoka.
Ale chyba lávky!
Trasa viedla kamennými poliami, ktoré zrejme v zime vďaka lavínam stále menia svoju podobu. A tak miesto zelenej turistickej značky nám správnu cestu v kope skál a šutrov ukazovali len kamenní panáci, ktorých tu ako značky postavili horskí vodcovia, či členovia horskej služby. Horšie však bolo, že v týchto kamenných poliach žiaden potôčik netiekol. Vlastne asi tiekol, ale prikrytý pod hrubou vrstvou kamenia.
Voda vo fľašiach, ušetrená ešte z Kôprovej doliny sa však dramaticky míňala. Okrem toho sme zistili, že sme sa akosi prerátali so zásobami chleba. Asi nám v tomto vysokohorskom prostredí lepšie šmakovalo a trávilo.
Náš vodca Gejza však situáciu upokojoval: "Na Kasprovom vrchu je poľský hotel. Tam si naberieme vodu a kúpime chlieb."
Keď sme dosiahli v Ľaliovom sedle poľskú hranicu, niektorí turistickí fanatici vyhlásili, že oni chcú vyjsť na Svinicu, čo je najvyšší vrch tohto rozmedzia medzi Západnými a Vysokými Tatrami. Lenže opačným smerom, ako sme mali ísť. Tak sme im teda strážili ruksaky a čakali, kedy sa vrátia.
Potom sme dorazili na Kasprov vrch. Vtrhli sme do hotela, ku ktorému z poľskej strany vedie lanovka, a hneď sme využili pohostinnosť ich toaliet. Gejza sa pokúšal s hotelierom dohodnúť nákup chleba, ale neúspešne. Na záchode sme ako ťavy pili, koľko sa dalo. Avšak umyvadlá neumožňovali nabrať vodu do fliaš. Tak sme chceli požiadať o vodu v hotelovej reštaurácii. Medzitým však dorazila hliadka pohraničnej stráže, ktorá nás začala legitimovať. Vyhlásili, že hotel je na poľskej strane hranice, a že ako občania ČSSR sme bez povolenia - a teda protizákonne prekročili štátnu hranicu. Ak okamžite neprejdeme na našu stranu hranice, tak nás zatknú.
Nič sa nedalo robiť. Museli sme teda bez chleba a bez vody pokračovať ďalej.
Kamzíky sa pásli na šťavnatej trávičke, ale my sme na rozdiel od nich potrebovali vodu v tekutom stave. V zúfalstve som si naplnil prázdnu fľašu snehom z bielych fliačkov, ktoré sme míňali. Avšak augustové slnko síce pekne svietilo, ale túto ľadovú náplň akosi nie a nie roztopiť.
Išli sme stále po hrebeni červenou značkou na západ. Avšak turistický chodník pokračoval do Poľska, a tak sme posledný úsek, čosi vyše kilometra do Tomanovského sedla išli vedení len podľa hraničných kameňov.
Trasa bola vyčerpávajúca (bol to asi môj turisticky najnáročnejší deň zo všetkých stanovačiek), únava a smäd sa prejavovali aj na psychike. Už sme sa veru nečakali, ako bolo naším zvykom, len sa čím skôr dostať do cieľa.
V poslednom úseku, kde hraničný hrebeň už prudko klesal do sedla, potreboval som si oddýchnuť. Zložil som ruksak. Ten sa však na strmom svahu neudržal a začal sa kotúľať do Poľska. Zastavila ho až kosodrevina, do ktorej "vykosil" dosť hlboký zárez. Našťastie pád prežil nielen fotoaparát v bočnom vrecku ruksaku, ale aj fľaštičky so vzorkami vody na rozbor z tatranských plies.
Keď sme prišli do Tomanovského sedla, už sa zmrákalo. Chlapci rýchlo postavili stany a nazbierali drevo na oheň, dievčatá išli k prameňu po vodu a chystali čaj a večeru.
Zo zvyšku chleba, čo sme mali, každý dostal ku konzerve len malý kúsok. Po preskúmaní zásob sme zistili, že jediné, čoho máme dostatok je slanina a cibuľa. Ešte aj do cukru sa nám dostali mravce!
Hoci sme boli unavení, nikomu sa nechcelo spať. A tak sme sedeli pri ohni a únavu i hlad zaháňali hammelovkami a žbirkovkami, slaninou a cibuľou.
Do rána prišlo k zmene plánov. Kým niektorých náročná trasa a nedostatok základných potravín odrádzal od pokračovania v hrebeňovke, niektorí fanatici, ktorým bolo ľúto, že na predošlej stanovačke nám dážď zabránil prejsť Západné Tatry, prišli s nápadom, že teraz by to mohli "dobehnúť" a potiahnuť to do konca týždňa až na Roháče.
Ja som medzi týmito fanatikmi nebol. Nebol som ani medzi tými, ktorí napriek nedostatku jedla chceli pokračovať v túre podľa pôvodného plánu.
V päťčlennej skupinke sme sa vydali dolu Tomanovskou a Tichou dolinou do Podbanského, odtiaľ autobusom do Mikuláša na vlak a tak už v stredu večer sme boli doma.
Bola to prvá z dvoch v celej histórii mojich stanovačiek, ktorú som nedokončil.


47.jpgKým Vysoké Tatry sú pre človeka dosť nehostinné, iné slovenské hory doprajú turistovi aj čosi zo svojich plodov ako obohatenie jedla, ktoré si priniesol.
Roháče síce až v auguste ponúkajú aspoň čučoriedky, Nízke Tatry už aj skôr, a k tomu aj brusnice, či v nižších polohách i černice. Najštedrejšie je však Slovenské Rudohorie. Svojich návštevníkov živý počas celého leta jahodami, čučoriedkami, černicami i hubami.
Raz, keď sme išli Rudohorím (nebol s nami žiaden vodca, ktorý by dbal na presné dodržanie naplánovanej trasy), rozhodli sme sa podľa mapy skrátiť si trasu a obísť zopár kopcov. Vzdialili sme sa teda od značených turistických chodníkov a spoliehali sa len na mapu, skúsenosti a intuíciu. Často takéto "skratky" končili blúdením, ktoré trasu predĺžili a skomplikovali. V tomto prípade to však tak nebolo, práve naopak. Ďaleko od bežne používaných chodníkov sme narazili na lúku, husto porastenú lesnými jahodami a najmä čučoriedkami. Pokiaľ sa niektoré dievčatá horlivo pustili do zbierania, iní sme sa jednoducho hodili na zem doprostred toho raja, a so zatvorenými očami sme len načiahli rukou okolo seba a tieto sladké plody rovno konzumovali. Táto lúka znamenala pre nás riadne dlhú prestávku, nikomu sa pochopiteľne nechcelo ísť ďalej. Napokon však predsa vyhral zmysel pre zodpovednosť a pokračovali sme v ceste.
46.jpg 48.jpg
V nasledujúcich rokoch som sa pri stanovačkách v tejto oblasti márne pokúšal určiť miesto tohto "raja", túto lúku som už viac nenašiel.
Ale aj na iných miestach sme nachádzali dostatok týchto dobrôt.
Niekedy sme nazbierali toľko čučoriedok, že presahovali našu osobnú "spotrebu". Večer sa potom v kotlíku namiesto čaju varil puding, zarábaný vodou, a čučoriedky skončili v ňom. Potom sme sa ako osy nahrnuli s lyžicami ku kotlíku a ako Čenkovej deti z jednej misy sme sa do toho pustili.
49.jpg


Nepriaznivé počasie, ťažký batoh, či hlad, to sú ťažkosti, ktoré bolo treba občas na stanovačke prekonať. Čo sa však na túre najťažšie prekonáva, je zlá obuv.
V horách je bezpodmienečne potrebná pevná obuv. Pred štvrťstoročím to boli poväčšine vibramy, prípadne mládencov s romaticky vojenskou dušou aj kanady. I keď ich nositelia si kanady chválili, mne sa zdali v bežných podmienkach nepraktické. Zvlášť čo sa týkalo potenia nôh. Nie že by sa vo vibramoch nepotili, ale v kanadách to muselo byť omnoho viac.
Pevná a ľahká obuv vtedy ešte neexistovala. Čiastočne dokázali spevniť členky aj tzv. "botasky", ale na túru po skalách, nerovnom teréne, v daždi, či ak bolo treba prebrodiť potok, veru 21.jpgnestačili.
Klasické tenisky boli vtedy len také plátenky. Tieto sme si v batožine nosili ako prezuvky, aby si nohy oddýchli počas táborenia. Tiež poslúžili počas športového vyžitia sa - to býval zvyčajne volejbal, ktorý sa dal hrať aj na horách, na neupravených lúkach, alebo futbal (ten hrať na kopci bolo rizikom, že lopta skončí v doline).
Občas sa dalo ísť aj na túre v teniskách - vibramy sa vtedy uviazali zvrchu na ruksak. Bolo to vtedy, keď sa išlo po trávnatom teréne, ktorý bol rovný a teda nehrozilo vytknutie členku.

Raz som si pomyslel ako greenhorn, hoci som už aké-také skúsenosti mal, že ušetrím na batožine, keď si namiesto vibram zoberiem dvoje botasky. Zdolávali sme vtedy Moravskosliezke Beskydy. Veľmi rýchlo som však zistil svoj omyl. Nohy bez spevnených členkov sa omnoho rýchlejšie unavili a presilili. Po pár dňoch som mal problém postaviť sa, nieto kráčať. Členky boľavé a opuchnuté.
Nič sa nedalo robiť, musel som sa s ostatnými rozlúčiť a vydať sa pomalým krokom na cestu dolu na Kysuce. Pridali sa ku mne ďalší traja, ktorí z rôznych dôvodov sa rozhodli tiež nepokračovať. Domov sa nám však ešte nechcelo, tak sme zatáborili na brehu Kysuce. Zo dva dni sme tam len tak vegetili, pričom našou hlavnou činnosťou bolo hranie "vodného" volejbalu uprostred rieky. Studená voda Kysuce príjemne chladila moje ubolené nohy.

Po tejto skúsenosti som sa už nikdy nevybral na stanovačku bez vibramov, aj keď i v nich nohy museli veľa zniesť...
Vždy, keď sme prišli na táborisko, tak to bola riadna úľava (a vôňa), keď sme si vibramy vyzuli.
11.jpgObčas sme si nohy vyslobodili z pevného zovretia i počas prestávky v túre. A ak sme narazili v horúčave na potok, nebolo väčšej slasti, než bosky vbehnúť do studenej vody.
Občas z toho vznikla odviazaná zábava, divošenie, ba i vybíjanie si prebytočnej energie v snahe druhých namočiť.
12.jpg
Dôležité však bolo, aby nohy riadne uschli, kým sa znovu ocitli vo vibramoch, lebo inak z toho mohli vzniknúť nepríjemné otlaky.

Otlaky mohli vzniknúť aj z mokra, ktoré sa do obuvi 50.jpgdostalo pri daždi, či mokrom teréne. Preto bolo potrebné, riadne ich nakrémovať, aby neprepúšťali vodu. Zistil som však, že žiaden krém nedokázal dostatočne impregnovať vibramy tak, aby vydržali neprepúšťať vodu počas celého týždňa.
Raz, keď sme spievali na svätej omši v nejakej dedine, venovala nám jedna babka päťlitrový pohár bravčovej masti. Viacerých to síce potešilo, že si dajú omastený chlieb, či že si na ohni urobia hrianky, ale nadšenie ich prešlo v momente, keď sa riešilo, kto ten ťažký sklený pohár povlečie.
Tu sa mi vypomstila moja taktika: Aby som si batoh odľahčil, hneď na začiatku som poskytol k jedlu svoje zásoby potravín. A tak sa teraz zisťovalo, kto z chalanov už nemá chlieb, nenesie cukor, konzervy... a vyšiel som z toho ja. Tak som bol teda poctený významnou a dôležitou úlohou: opatrovať pohár bravčovej masti.
V prvý večer síce niektorí využili možnosť natrieť si masť na chlieb, ale tým to skončilo. Len ja som musel vliecť so sebou túto záťaž. Keď som potom raz večer zistil, že po prebrodení potoka mi vibramy riadne nasiakli vodou, dostal som geniálny nápad: obuv som vysušil pri ohni a štedro ju potom namazal bravčovou masťou.
Testovanie na druhý deň ukázalo správnosť môjho predpokladu: mohol som kráčať po potoku a do topánok mi žiadna voda nepresiakla. Masť teda našla nové využitie.13.jpg
Do polovice vyprázdnený pohár som napokon hodil do smetného koša v jednej dedine, cez ktorú sme prechádzali, pretože raz pri nešetrnom skladaní ruksaka na zem (nepriznám, že úmyselne), sa mi ho podarilo rozbiť.
Od tejto príhody som už na vibramy nikdy nepoužíval žiadne krémy. Najlepšia bola bezkonkurenčne bravčová masť.

14.jpgOtlaky mohla spôsobiť aj nesprávna veľkosť topánok. Bolo potrebné si kúpiť vibramy správnej veľkosti, a zo dva týždne pred stanovačkou v nich chodiť ako magor po Bratislave, aby sa rozchodili.
Čo však, ak zmenia vibramy svoju veľkosť počas noci?
Raz sa stalo, že akýmsi organizačným nedopatrením sme sa ocitli dve skupiny v rovnakom čase na rovnakej lúke. Nevadí, lúka bola dosť veľká, tak náš vodca Gejza a vedúci druhej skupiny E.V. sa dohodli, kde bude ktorá skupina stavať stany a kde bude mať oheň, aby sme sa navzájom nevyrušovali.
Napriek tomu oddeleniu sa nedalo zabrániť, aby sme si po zotmení navzájom nevyťahovali kolíky zo stanov, či nekradli drevo od ohňa.
Keď však už tí starší a zodpovednejší išli spať, a pri ohňoch zostali tí s menším zmyslom pre zodpovednosť, táborová rivalita ustúpila a obe skupiny sa spojili okolo jedného ohňa a v recesii voči spoločnému "nepriateľovi", čiže tým, čo by ich nevyspatých chceli ráno vyháňať zo spacákov:
Bystrím očiam neuniklo, že obaja vedúci Gejza i E.V. majú rovnaké vibramy, úplne na nerozoznanie, len rôznej veľkosti. A tak počas noci si tieto vibramy vymenili nič netušiacich majiteľov...
Ráno sa jeden čudoval, prečo sú mu veľké, a druhý, ako to, že sú mu zrazu malé. Kým záhadu rozriešili, uplynul istý čas, čo znamenalo aj posun budíčka, čo okrem recesie bol hlavný dôvod nočnej akcie.

Keď už spomínam tieto stretnutia skupín, a zákernosti recesie tých, čo sa im nechcelo v noci spať, mám ešte jeden podobný zážitok, i keď v konečnom dôsledku omnoho tvrdší.
Raz v noci sme sedeli pri ohni a spievali si, že "priateľov každú noc môj telefón trápi, na tričku nosím ryžový nákyp: Neviem byť sám..." Tu ktosi prišiel s informáciou, ktorá mala byť utajená z bezpečnostných dôvodov, že asi 5 kilometrov od nás táborí partia z gymnázia Novohradskej. Od tejto informácie už nebolo ďaleko k myšlienke ísť ich prepadnúť...
Hodinový pochod nocou s baterkami v rukách skončil pri akejsi stodole. Na jej pôjde bol senník, ktorý Novohradčanom poskytol nocľah, takže nemuseli stavať stany. Za týchto okolností nebolo možné im povyťahovať kolíky. A tak prišla varianta B:
Niektorí vyliezli medzi spiacich, a zhadzovali dole najprv ich vibramy, potom aj ruksaky. Ďalší ich dole chytali a roznášali iným, ktorí vyliezli na okolité stromy a vešali po konároch ukoristené trofeje.
Keď bolo dielo dokonané, čakala nás zase hodinová cesta späť. Keď sme vliezali do spacákov s pocitom dobre vykonanej práce, pomaly sa začínalo už brieždiť.
Ako sme sa neskôr dozvedeli, nasledujúci deň sme sa mali večer stretnúť v jednej dedine, kde sme mali spievať na omši. (Preto teda zradca vedel, kde táboria.)
Avšak táto partia tam neprišla. Po prázdninách sme sa v Bratislave dozvedeli, že sa rozhodli zmeniť trasu, lebo ich vraj v noci prepadli eštébaci a pobrali im veci...

Chudáci eštébaci! Toľko sa na nich nadávalo, a ešte aj vtedy, keď nič nespravili, tak to bolo napokon na nich...



Súvisiace články:
1. Prázdniny pred +/– 30 rokmi
2. Moja prvá stanovačka
3. Stanovačky a daždivé počasie
4. Ruksak a stan, všetko na chrbte

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan nemá peniaze ani hráčov a stráca to najcennejšie. Fanúšikov

Viac ako o postupe do play off sa začína hovoriť, či klub vôbec dohrá sezónu v KHL.

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.


Už ste čítali?