Prázdniny pred +/– 30 rokmi (8.)

Autor: Marian Vojtko | 2.9.2011 o 7:01 | (upravené 2.9.2011 o 8:18) Karma článku: 4,46 | Prečítané:  521x

Na stanovačke so spevákmi, hudobníkmi, i kňazmi. Prázdniny sa pomaličky končia a s nimi sa chýlia k záveru aj spomienky na prázdniny mojich mládežníckych čias. Tak ako teraz, aj vtedy boli prázdniny časom, keď väčšina na školu úplne zabudla. Ale nie všetci. Nemyslím takých, ktorých koncom augusta čakal reparát (i keď aj takí sa občas vyskytli :-) ale mám na mysli majiteľov talentov, ktoré treba rozvíjať, či je škola a či prázdniny. A to sú medzi študentami najmä konzervatoristi.

Stanovačky spevokolu Kufríkovcov boli plné hudobníkov a spevákov. (Objavili sa tam samozrejme i prípady ako ja, čo ak spev nepokazili, bolo to všeobecne považované za zázrak.)

10a.JPGNikdy nám preto vo výbave nechýbala gitara, niekedy aj dve. Slúžila nám jednak na spev pri svätých omšiach, ale aj po večeroch pri ohni. Gitaristi si nosili svoje zošity s textami a akordami, každý podľa svojich obľúbencov. A tak sa pri ohni striedali náboženské piesne s populárnymi, ale aj s ľudovkami.

Často sa okrem gitary vyskytovali aj flauty. Na rozdiel od gitary sa pri túre nosili ľahšie. Flautisti si svoj nástroj nosili vždy sami, kým pri nosení gitary sme sa poctivo striedali.

Ak prišiel na stanovačku aj Robko K., tak naše spevy boli obohatené o husle. Svoj nástroj si však vždy nosil sám. Aj keď to neboli jeho koncertné husle, predsa znamenali celý majetok. Raz mu počas stanovačky praskol slák. Či to bola únava materiálu, alebo dôsledok výkyvov počasia, vlhkosti a večerného ohňa neviem. V každom prípade ho to dosť zobralo. Keď nám na naše otázky odpovedal, čo taký slák stojí, stratili sme reč, len sme naprázdno preglgli...

42.jpgTo bola síce tá tienistejšia stránka nosenia hudobných inštrumentov, tých svetlejších však bolo určite omnoho viac. Keď v kostole na takej zapadnutej dedinke na Horehroní či v Gemeri spustili hudobníci svoje umenie, bolo to čosi úžasné. Tiež spev a hudba pri ohni pod hviezdnou oblohou povznášala.
Pamätám si, ako sa raz títo skoroprofesionáli dali dokopy so všetkými nástrojmi a spustili Stairway to Heaven, ktoré sa večerným tichom nieslo ponad slovenské vrchy, údolia a hole. Veru, keby to počuli Led Zeppelin, isto by nemo závideli.

Kozervatoristka Gabika si svoj nástroj tiež vždy nosila so sebou, ale jej batoh vôbec nazaťažil. Nosila si ho totiž v hrdle. Ani sme netušili, že sa každé ráno ešte pred budíčkom vytráca z tábora, aby nás svojou rannou rozcvičkou nerušila.
Raz sme však táborili v úzkom údolí, uzavretom z troch strán - dokonalý prírodný amfiteáter. Zrazu sme sa len zobudili na divné zvuky, odrážajúce sa od skál zo všetkých strán. Čo za divá zver nás to napadla? Napokon sme v tom "zavýjaní" rozoznali jednotlivé tóny "my-ja-vy-ja-my-ja-vy-ja-my" a "la-la-la-la-". Ako sme potom zistili, Gabika si odišla urobiť hlasovú rozcvičku do lesa dosť ďaleko od tábora, ale prírodné podmienky nám jej tréning priblížili.20.jpg

Postupom rokov sa členstvo v spevokole rozširovalo, a aj na stanovačky chodilo čím ďalej viac ľudí, a tak si už teraz na všetkých ani nepamätám. Za zmienku stojí Paľo K. z Banskej Bystrice, ktorý dokázal hrať okrem harfy azda na každý hudobný nástroj. Keď prišiel do Bratislavy na výšku, tiež obohatil rady nášho spevokolu.



Veľmi vzácnymi účastníkmi našich stanovačiek boli kňazi. Samozrejme, nie každá partia a nie vždy mala možnosť mať medzi sebou kňaza. Bolo však úžasné, ak sme mohli mať každý deň na horách svätú omšu.

Najprv s nami chodili len tajne vysvätení kňazi, ktorí mali svoje civilné zamestnanie, a v rámci dovolenky išli s nami na hory. Okrem toho aj zopár kňazov z pastorácie, ktorí sa už počas svojich kaplánskych čias zapájali do takýchto akcií; a tak ak aj nie na celý týždeň, ale aspoň počas pracovných dní, keď sa vedeli uvoľniť z farností, prišli medzi nás.
Podobne začali s nami chodiť aj ďalší kňazi, s ktorými sme sa zoznámili, keď sme v predošlých rokoch pri stanovačke okupovali ich fary.

02.jpgOmše na horách museli byť v skrytosti, aby sa nestal ich svedkom niekto nepovolaný. Pre nás mládežníkov bola každá takáto akcia síce spojená s istým rizikom, ale pre kňaza to bol paragraf - trestný čin "marenie štátneho dozoru nad cirkvami", za čo boli dva roky väzenia nepodmienečne. Napriek tomu riziku, že ich s nami ktosi uvidí, alebo, že to niekto z deciek vykecá, do toho rizika išli.

Pán farár Jozef s nami išiel hrebeňovku neďaleko jeho farnosti. Rozprával nám o tom, ako bol bez štátneho súhlasu, a vtedy robil v Poprade organistu. Keď ľudia odišli z kostola, potom mohol v zamknutom kostole slúžiť omšu len sám pre seba. Zaujímavé bolo aj rozprávanie o dedine, v ktorej pôsobil. Ako zavolal na miestnych komunistov policajtov. Odmietol totiž zvoniť na kostolných zvonoch, keď zomrel jeden komunista. Jeho súdruhovia si preto chceli sekerami sami otvoriť cestu do kostolnej veže, aby spolustraníkovi zazvonili...
Práve sme sa chystali začať s prípravou vecí na svätú omšu, keď sme zbadali skupinu turistov. Tak sme čakali, kým prejdú a tvárili sme sa, že len oddychujeme. Pozdravili sme sa, a oni pokračovali ďalej. 11a.JPGBoli to ľudia z Jozefovej dediny, ale nespoznali ho. Azda to spôsobil fakt, že by svojho farára v tlupe cudzej mládeže na horách nečakali. Alebo že by to bolo frekvenciou ich prítomnosti v kostole?

Keď sme prišli na chatu Erika pod Kojšovskou hoľou, a pochutnávali si na pive či kofole, oslovili nás akýsi turisti. Veľmi rýchlo sme pochopili, že sú to Svedkovia Jehovovi. Nemali sme chuť s nimi debatovať. Jediný, kto sa na to podujal, bol Jozef. Tvárili sme sa, že nás to nezaujíma, ale pritom sme napäto počúvali priebeh diskusie.
Napokon svedkovia rozhovor vzdali so slovami: "Vy hovoríte celkom rozumne. Nie ako tí vaši farári."
Mali sme čo robiť, aby sme v tej chvíli nevybuchli do smiechu a neprezradili tak Jozefa.

Kňaz si na stanovačke nosil sám všetky veci potrebné na omšu (knihy, kalich, zásobu omšového vína, hostie...) a k tomu aj hrubý breviár (kniha modlitieb, ktoré sa počas dňa kňaz modlí). Bol však ušetrený od nesenia stanu, či potravín.

p48.jpgSvätú omšu sme zvyčajne mali v priebehu dňa, počas túry. Pri oddychu sa upozornilo, že bude omša, aby tí, čo budú chcieť ísť na sväté prijímanie, dodržali eucharistický pôst. Ej, nebolo to vždy ľahké, zvlášť keď sme prechádzali popri čučoriedkach a lesných jahodách. Ale ak sme chceli mať účasť Chlebe života, bolo treba priniesť aj takúto malú obetu.

Kňaz nám bol k dispozícii aj vtedy, ak sme potrebovali svätú spoveď. Nespovedalo sa ako v spovednici, kľačiačky, ale kňaz s penitentom si sadol niekde na lúke, alebo sa prechádzali v lese.
Občas boli medzi nami aj takí mladí, čo už dlhšiu dobu neboli na spovedi. Aj tu sa prejavovali účinky Božej milosti. Niekedy to začalo ako obyčajný rozhovor, pri ktorom kňaz nechal mladému srdcu vyjaviť, čo ho trápi, a napokon to vyústilo do úprimného zmierenia sa s Bohom.
Bola to potom radosť pre všetkých, keď sme videli niektorého priateľa, čo predtým nepristupoval k prijímaniu, ako teraz prijíma Telo Pána.

Miesto na svätú omšu sme vybrali bokom od turistického chodníka, najlepšie v lese, aby sme boli skrytí. Ako oltár slúžil kmeň stromu, či kameň, prípadne sme na seba naukladali ruksaky.
Účasť na takejto omši nikdy nebola anonymná, nikto z nás nebol schovaný kdesi v dave. Všetci sme boli blízko pri Pánovi, ako keď Mária z Betánie sedela pri jeho nohách.

Raz nás zastihlo daždivé počasie. Dážď nebol taký silný, aby nás zohnal dolu z hôr, ale problém nastal, keď sme riešili ako so svätou omšou. Napokon sme to vyriešili tak, že sme postavili stan, o. Štefan v ňom zhrbený kľačiačky slúžil svätú omšu a všetci sme stáli okolo stanu v pršiplášťoch. Na sväté prijímanie sme si postupne kľakali pred vchodom do stanu do mokrej trávy.
Žiadna komplikácia nebola taká veľká, aby sa nedala prekonať.39.jpg

O. Peter bol s nami na hrebeňovke Nízkych Tatier. V týždni však bol prikázaný sviatok nanebovzatia Panny Márie (15. augusta), v ten deň sa musel vrátiť do svojej farnosti, aby odslúžil omše pre svojich veriacich.
I keď sme mohli mať omšu v predvečer sviatku, ktorá by nám už platila na sviatok, predsa sme však chceli mať svätú omšu aj v tento veľký sviatok Božej Matky. Do polnoci sme preto sedeli pri ohni a v rozhovore využili prítomnosť Petra medzi nami.
Keď nastal 15. august, vzdialili sme sa od ohňa a nočná príroda sa stala jedinečným chrámom s kupolou trblietajúcich sa hviezd. Do ticha zaznela pieseň Nad slnko jasnejšia, nad hviezdy krásnejšia, nad perly vzácnejšia, ave Mária. Peter pobozkal provizórny oltár a vo svetle sviečok a baterky začal sláviť najsvätejšiu obetu.
Po skončení omše si zbalil veci, srdečne sme sa s ním rozlúčili, a v sprievode dvoch zdatnejších mládencov, ktorí ho išli odprevadiť k vlaku, nám zmizol v tme.


Vďaka Ti, Pane, za všetkých kňazov, ktorí pre nás obetovali svoj čas, sily, trpezlivosť a lásku, ktorí sa nebáli podstúpiť riziko prezradenia, a svojou prítomnosťou nielen obohatili naše prázdninové výlety, ale boli pre nás povzbudením a príkladom, ako plnšie prežívať svoju vieru.
Vďaka Ti za všetkých priateľov, ktorí boli pre mňa povzbudením a spoločníkmi na ceste k Tebe. Mená mnohých si už ani nepamätám a s väčšinou z nich sa už naše cesty dávno rozišli. Napriek tomu však zanechali stopu v mojom živote, a preto majú stále miesto v mojom srdci.

Vďaka Ti, Pane, za ten čas dobrodružstva, slobody, ale aj mladíckej bezstarostnosti. Čas, na ktorý sa pekne spomína. Vďaka za krásnu prírodu, v ktorej sa odzrkadľuje, veľkosť a dokonalosť Teba, jej tvorcu. Vďaka i za množstvo dobrých ľudí, ktorých som mal možnosť počas tých prázdninových výletov stretnúť a v nich som mohol stretnúť Teba.




Súvisiace články:
1. Prázdniny pred +/– 30 rokmi
2. Moja prvá stanovačka
3. Stanovačky a daždivé počasie
4. Ruksak a stan, všetko na chrbte
5. Strasti a slasti turistiky
6. Salaše, bačovia a zvieratá
7. V stane, pod širákom, či v prístrešku, ale i na fare

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?