Prázdniny pred +/– 30 rokmi (4.)

Autor: Marian Vojtko | 8.8.2011 o 7:05 | (upravené 11.8.2011 o 15:25) Karma článku: 5,74 | Prečítané:  629x

Ruksak a stan, všetko na chrbte. Týždňový pobyt na horách s priateľmi znamenal síce pocit slobody, to však neznamenalo bezstarostnosť. Práve naopak. Museli sme sa vedieť o seba postarať. A všetko, čo sme počas týždňa mohli potrebovať, sme si museli niesť so sebou: stan, spacák, podložku na spanie, oblečenie, obuv, jedlo, ešus, hrnček, flaše na vodu, kotlík, sekeru, baterku, zápalky, leukoplast a náplaste ... to všetko v ruksaku.

Mnohé z dnešných samozrejmostí pred štvrťstoročím ešte neexistovali. Zvlášť elektronika (výkonné baterky boli dosť ťažké, o LED svietidlách sa ešte ani nesnívalo), ale aj napr. taká karimatka sa začala objavovať až v polovici 80-tych rokov.
Mnohé veci boli z dnešného pohľadu v "primitívnej" forme, a niečo, čo je dnes bežné, síce existovalo, ale dostali sa k tomu len tí, čo mali niekoho na Západe. Napr. PET fľaše - dnes všadeprítomný odpad, vtedy vzácnosť. Väčšina z nás sa musela uspokojiť s fľašami od sirupu (boli pevné, ale neforemné - s takým uchom, že zaberali zbytočne viac miesta, ako bol ich objem; ani sa nedali stlačiť, aby sa zmenšil ich objem, ak neboli plné), alebo od octu (tieto boli mäkké - možno až príliš, a najmä netesnili na nich vrchnáky - jedinou pomocou bolo vkladanie kúsku igelitu pod vrchnák).

Ruksak
bol základom výbavy. Doň a naň sa muselo zbaliť všetko. Klasické ruksaky tvorila hliníková kostra v tvare L, na ktorú boli uchytené remene, i samotný vak ruksaku. Ruksaky s vystuženou stenou od chrbta sa objavili až v druhej polovici 80-tych rokov, a nie každý si ich mohol dovoliť.
10.jpgNevýhoda hliníkovej kostry, okrem toho, že to tlačilo, ak neboli popruhy správne napnuté, bola aj v tom, že od hliníka boli veľmi rýchlo začiernené tričká.
Po čase som prišiel na zlepšovák: hliníkové časti, ktoré sa dotýkali tela som oblepil leukoplastom. Na niektorých miestach sa síce za pár dní predral, to sa však dalo opraviť - a tak leukoplast výborne splnil tento účel.

Občas prišiel na stanovačku aj neskúsený a zle inštruovaný greenhorn, ktorý mal obyčajný ruksak bez kostry. Takýto náklad sa stal pre jeho nosiča týždňovým očistcom na zemi. Okrem toho, že sa mu remene zarezávali do pliec a obsah tlačil do chrbta, takýto ruksak ho prevažoval a ťahal dozadu.

S plným nákladom vážil ruksak 25-30 kíl, niekedy i viac. Náročný bol najmä začiatok túry, keď sme ešte ani neboli rozchodení a čakalo nás zdolanie výškového rozdielu pri výstupe na hrebeň. Pri prudkom výstupe mládenci často vybehli napred, zhodili svoj náklad a utekali naspäť dolu kopcom, aby odbremenili dievčatá. Proste gentlemani!

Keď sme raz vystupovali od Vernára na Kráľovu hoľu, išlo s nami prvý raz jedno dievča, ktoré malo taký ten nešťastný ruksak bez kostry. Po niekoľkých kilometroch výstupu si už začala zúfať a strácať fyzickú i psychickú silu. Tak sme sa rozhodli, že si jej veci rozdelíme do svojich ruksakov. Aké prekvapenie nás však čakalo, keď sme jej batožinu otvorili: pena do kúpeľa, sprchový šampón, kondicionér...
Hoci boli naše túry často spojené aj s ekologickými aktivitami, v tej chvíli išla všetka ekológia bokom, a tieto výdobytky drogériového priemyslu skončili skryté v koreňovom systéme najbližších kríkov.

Ale táto greenhornka zďaleka nevyhrala súťaž o najväčšiu zbytočnosť. Čo je to napríklad oproti žehličke na drevené uhlie po babičke?
Žehlička na drevené uhlie bola funkčná i na hrebeňovke, i keď neuriteľná zbytočnosť (veď koho by trápilo, či mala dotyčná každý deň vyžehlenú flanelku?) a zbytočná záťaž.
Ale ani to nebolo víťazstvo v súťaži o najväčšiu zbytočnosť. Tú vyhrala slečna, ktorá si vzala elektrickú kulmu na vlasy. Ešteže si k nej nevzala aj elektrický generátor!

Ale vráťme sa k téme úvodného výstupu na hrebeň.
Občas sme mali šťastie, že ak hore viedla asfaltka, tak miestny pán farár, ktorému sme v nedeľu zaspievali na omši, nám vyviezol hore batožinu, v lepšom prípade aj nás (na dosť veľa otočení).

Autostop. Aj taká možnosť sa vyskytla; samozrejme nejednalo sa o klasický autostop, ale o nákladné autá V3S, tatrovky, ávie, či liazky. Na korbe bolo dosť miesta pre nás i pre ruksaky. Šoféri, ktorí zvážali náklad z hôr, nás za 50 Kčs "keš" ochotne zviezli (či vlastne vyviezli).
Raz sme sa do Nízkych Tatier z Pohronia viezli dokonca na tatre-vyklápačke. Zrejme vozila štrk či kameň z nejakého kameňolomu, lebo bola celá pokrytá prachom. Keď sme vystupovali, boli sme úplne siví od prachu. Ešteže nám šofér pri vystupovaní "nepomohol" vyklápacou hydraulikou!
Určite taká preprava nebola bezpečná, ale bolo i horšie.
Tuším to bolo vo Volovských vrchoch, keď sme pri výstupe počuli, ako sa blíži nákladiak. Zaznel povel: "Dievčatá - stopovať." Spoza zákruty sa vynorilo auto na zvážanie kmeňov stromov. Miesto korby len železná konštrukcia, také ohnuté ramená, obvešané reťazami. V tej chvíli sme v tom nevideli problém: ruksaky sme naložili do stredu konštrukcie, po obvode sme vlastnými telami bránili, aby nepopadali, pričom sme sa držali hrubých reťazí. Lenže... šofér-frajer sa nám chcel asi predviesť, a tak prejazd každou zákrutou znamenal, že sme na reťaziach lietali, ako na kolotoči. Len zázrakom sme o žiaden ruksak neprišli, len o nejaké drobnosti. Fakt nechápem, že sme mali takú veľkú odvahu, či tak málo rozumu, a že si ten šofér trúfal ísť do takého rizika.


Stan - veľmi dôležitá vec, aj keď sme využili každú vhodnú príležitosť, aby sme ho nemuseli stavať. Väčšinou ich nosili chalani, preto mali batohy ťažšie. Ak sa však na stanovačke zišla zostava s výraznejšou prevahou dievčat, museli aj niektoré z nich niesť si svoje obydlie.
Stany sme mali poväčšine dvojmiestne (viacmiestne boli ťažké), ale nebolo výnimkou, že sme v nich spali aj traja, dievčatá menšieho vzrastu výnimočne i štyri.
04.jpgV takom prípade však museli ruksaky nocovať vonku, prikryté pršiplášťom. Ak sme boli v stane len dvaja, bol tam priestor i pre ruksaky. Buď sme ich mali vedľa seba, alebo pri nohách, ba niekedy ako podušku pod hlavou.
Čo sa týka typu stanu, každý bral, aký mal. Vážili okolo 5-7 kg. Niektorí mali dvojvrstvové, čo síce malo výhodu v prípade dažďa, ale aj nevýhody: vyššia hmotnosť, zložitejšie na stavanie a balenie, ale aj problém pri sušení. Ak totiž nepršalo, stany boli mokré od rosy. Jednovrstvové stihli preschnúť hneď ako vyšlo slniečko, ešte skôr než sme vstali. Dvojvrstvové bolo treba rozložiť a nechať rozprestrené, aby preschli. Avšak jednovrstvové mali nevýhodu, ak sa pri daždi (ale aj pri rose) niekto zvnútra dotýkal steny, premokali. A beda, ak už v dôsledku veku stanu zlyhávala impregnácia! Vtedy sa pri intenzívnom lejaku stan menil na krytý bazén.

Občas sa pri stanovaní prejavila i recesia, až zákernosť. Najčastejšie bolo povyťahovanie kolíkov zo stanu... Našťastie, zvyčajne sa tak dialo až ráno tým, ktorým sa nechcelo vstávať.

Raz som  sa delil o stan s Gejzom a Petrom, zvaným "Sused". Hoci, ako pubertiak by som to potiahol pri ohni aj s inými dlhšie do noci, z ohľadu na svojich starších spolubývajúcich som išiel spať s nimi skôr.
Keď sa ostatní zberali od dohasínajúceho ohňa, ktosi dostal nápad: svoj už postavený stan zhodili a postavili ho pred vchod do nášho stanu, pričom jeho šnúry neprikolíkovali k zemi, ale popriväzovali o náš stan. Keďže sa jednalo o vysokoškolákov s povinnými prednáškami na vojenských katedrách svojich fakúlt, tento svoj počin pomenovali armádnym spôsobom akcia "masuge" (čiže Maroš-Sused-Gejza).
Tešili sa, akí budeme ráno prekvapení, keď sa nebudeme vedieť dostať zo stanu. Lenže...
Ráno som sa prebudil na plný mechúr. Potreboval som sa dostať von, a tak ešte rozospatý som situáciu ani veľmi neriešil. Spôsobom, pripomínajúcim pohyb tanku T-34 z martinských kasární, som pri východe zo stanu úplne zdemoloval prekážku, čo mi stála v ceste. Kým po vykonaní toho, kvôli čomu som sa zobudil, som sa mohol vrátiť do svojho spacáku, realizátori akcie "masuge" boli na tom evidentne horšie.

Raz sme táborili na lúčke, kdesi pri Muráni. Mal som vtedy obyčajný jednovrstvový oranžový stan. Ráno, keď sa už slniečko opieralo o stan, že sa nedalo spať, ale ešte sa nechcelo ani vyliezať zo spacáka, začal sa stan akosi podivne mykať. Určite nejaký ranostaj sa nudí a chce nás takto vyduriť zo stanov!
Na moje nadávky a vyhrážky však žiadna reakcia. Ani žiaden tlmený chichot, len sústavné mykanie stanom.
Keď som však počul podobné reakcie z iných stanov, začal som šípiť, že tu čosi nesedí. Otvoril som stan a videl, ako sa okolo nás pasú mladé býčky, ktorým evidentne imponovala krikľavá farba môjho stanu.


Niektorí aktivisti z centra našej "podzemnej cirkvi" získali ako dar nórske stany. Ľahučké - 2,5 kg, dvojvrstvové, s dvomi predsienkami - kam bolo možné schovať batohy.
Ich jediným nedostatkom bolo, že ich prišlo len 10 pre celé Slovensko.
Veru, keď som si balil svoj 6 kilový stan, so skrytou závisťou som pozeral na tých vyvolených, ktorí mali 2,5 kilový nórsky. Až raz...
Bolo to už v neskoršiu jeseň, keď si nás niekoľkých zavolal Fero M. do svojho bytu v Karlovej Vsi. Mal tam rôzne veci, prevažne oblečenie, dovezené zo Západu. Mali sme si povyberať, čo sa nám hodí. Keď už boli veci popreberané, zrazu mi Fero podával svoj nórsky stan. Povedal, že on už je na stanovačky dosť starý a ja ten stan určite viac využijem. A veru som ho aj využil...
A aký som bol frajer, že mám nórsky stan!!!

Prednedávnom som v televízii zachytil komentár v súvislosti s tragédiou v Nórsku z júla tohto roku. Uvádzalo sa tam, že Nórsko nám počas totality pomáhalo zásielkami. Keď som to počul, hneď som si spomenul na tieto stany.
Chcem im teda takto vyjadriť vďaku, že na nás pamätali, keď sme my boli v ťažkej situácii, a tiež vysloviť spoluúčasť pri bolesti, ktorú Nóri teraz prežívajú.


Súvisiace články:
1. Prázdniny pred +/– 30 rokmi
2. Moja prvá stanovačka
3. Stanovačky a daždivé počasie

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?