Prázdniny pred +/– 30 rokmi

Autor: Marian Vojtko | 18.7.2011 o 12:10 | (upravené 7.8.2011 o 17:15) Karma článku: 4,94 | Prečítané:  942x

Prázdniny sú zázračný čas. Tak to prežíva určite každé dieťa, ktoré nie je odkázané na domácu nudu. My starší môžeme už len nostalgicky spomínať. Niekedy pri tom spomínaní rozmýšľam, že dnešná mlaď už asi ani nemá šancu pochopiť, v čom bolo čaro niekdajších prázdnin. V súčasnosti je mnoho možností, o ktorých sa nám ani nesnívalo, ale na druhej strane mnohé veci, čo boli vtedy samozrejmé, už dnes také nie sú. Napríklad: napiť sa v lese čistej vody z prameňa... Netrúfam si, a asi by ani nebolo rozumné porovnávať, či boli prázdniny lepšie vtedy, alebo dnes. Všetko má svoje plus i mínus. Preto zostanem len pri spomínaní.

Vtedy bolo všetko zideologizované – každá oficiálna aktivita sa musela konať v komunistickej ideológii marxizmu-leninizmu. Všetky aktivity, ktoré javili známky slobodného myslenia, alebo iného názoru boli považované za nepriateľské, alebo aspoň podozrivé.
Všetky oficiálne aktivity mládeže sa konali buď pod hlavičkou SZM (Socialistického zväzu mládeže), čo bola mládežnícka organizácia komunistickej strany (Pionierska organizácia SZM bola jej vetva pre deti základoškolského veku), alebo pod hlavičkou Zväzarmu (Zväz s armádou), čo bola civilná organizácia, ktorá v spolupráci s armádou podchytávala aktivity od modelárov až po dobrovoľných hasičov, autoškoly nevynímajúc.

Mládežníci, ktorí vyvíjali aktivity (aj keď neškodné), ktoré neboli zastrešené týmito organizáciami, boli podozriví, potencionálni nepriatelia spoločnosti a rozvracači socialistickej republiky.

Čo sa týkalo prázdnin, veľa možností nebolo. Dostať sa do zahraničia bolo pre „obyčajného“ človeka takmer nemožné: získať vôbec pas (boli dva druhy – pre cestu do socialistických krajín a pre cestu na Západ + do Juhoslávie; pre cestu do Maďarska a Poľska stačilo získať aj doložku k občianskemu preukazu); ďalej bolo treba získať vycestovaciu doložku (súhlas štátu, že môžete ísť von), devízový prísľub (povolenie na nákup zahraničnej meny) a napokon vízum krajiny, kam ste chceli cestovať. Ak ste jednu z týchto vecí nezískali, tak smola. Samozrejme, malo k tomu čo povedať kádrové oddelenie zamestnávateľa, prípadne školy.
Pre zaujímavosť, keď som spomínal tie pasy: ak si dobre pamätám boli odlíšené farebne – šedé a zelené. Na hraniciach so Sovietskym Zväzom sa stávalo, že ruská hraničná stráž neuznala ani jeden z týchto dvoch druhov pasu, ale chceli „krasnuju bumážku“ – červený doklad. Keďže občianske preukazy sme v tom čase mali vo forme knižky s červeným obalom, kto chcel cez takého tĺka na hranici prejsť, dal mu občiansky preukaz – hraničiar tam praštil pečiatku (bolo jedno, či to bolo na stranu, kde sa uvádzalo trvalé bydlisko, zamestnávateľ, alebo mená detí), a cestujúci mohol vstúpiť do krajiny „svetlých zajtrajškov“...

Ale vráťme sa k prázdninám: zahraničie – malá šanca; ísť do rekreačných zariadení hotelového typu – príliš drahé. Pre deti bola možnosť pionierskych táborov, alebo ísť k babičke na dedinu... Pre stredoškolákov sa otvárali aj nejaké možnosti brigád, ale veľa toho nebolo: roznášanie pošty, pomoc v obchodoch... Do práci na poliach, v továrňach alebo konzervárňach sa však nikto nehrnul. Ale aj to bolo vyriešené: Socialistický zväz mládeže organizoval tzv. letné aktivity. Samozrejme dobrovoľné. Ale ak stredoškolák počas štúdia neabsolvoval minimálne dva razy letnú aktivitu, nemal šancu dostať odporúčanie na vysokú školu. V takom prípade mu nezostalo nič iné, len na rok ísť robiť robotníka (čiže pridať sa k „vládnucej triede“) a o rok to mohol skúsiť znova.

Letné aktivity boli dvojtýždňové brigády – tí čo išli na chmeľ, zarobili celkom slušne, slabšie to bolo kdesi pri páse. Ja som bol oberať ríbezle, za dva týždne som zarobil 205,- Kčs (korún československých) – aj to už v tom bolo preplatenie stravy, lebo nám nedávali obedy (5,- Kčs na deň, čiže celkovo 50,- Kčs).

Mládežníci sa okrem toho mohli realizovať v rámci SZM ako vedúci v pionierskych táboroch, alebo ekologickejšie založení v akciách Stromu života.

To boli oficiálne prázdninové možnosti mládeže.

Ja som mal to šťastie, že v rámci spoločenstiev veriacich som sa dostal na druhú stranu – medzi potencionálnych nepriateľov spoločnosti. A tak moje prázdniny vyzerali inak...



Ako mládežníci sme chodili najmä na stanovačky – hrebeňovky. Malo to výhodu bezpečia: každý deň na inom mieste, boli sme takmer nedolapiteľní. Byť niekde ubytovaní na chate, chalupe, v dome - bolo väčšie riziko. Samozrejme, že sa chodilo aj na chaty, najmä akcie s deťmi.

Ak tam bol prítomný aj kňaz, deti mu hovorili „rozprávkar“ a omši sa hovorilo „rozprávka“. Bolo to bezpečnejšie, lebo deti by sa ľahko prekecli. Ak by sa dieťa niekde (napr. po prázdninách v škole) pochválilo: „Bol s nami kňaz“ alebo: „Každý deň sme mali omšu“, určite by to vyvolalo nechcenú pozornosť. Ale keď povedalo: „Bol s nami rozprávkar“ alebo: „Každý deň sme mali rozprávku“, nezasvätení nič nepochopili.

Prvý raz som sa takéhoto výletu zúčastnil, keď som mal asi 9-10 rokov. Organizoval ho F.K., vtedy študent stavebnej fakulty, nazvime ho Bumbrlák, lebo on nás tak vtedy nazýval.
Bývali sme v domčeku pri železničnej trati v Lučivnej. Bol to domček, v ktorom kedysi býval ten, čo spúšťal závory. Keď urobili automatické závory, domček zostal prázdny. Patril železnici, a tak jedna zamestnankyňa si ho prenajímala pre takéto akcie.
Bolo nás tam asi 15. Deti s niekoľkými mládežníkmi, ktorým sme asi riadne pili nervy, zopár dospelých. Program nejaká tá túra, hry, modlitba a „rozprávka“.

Rozprávkar za nami len dochádzal. Meno toho kaplána neviem - bolo bezpečnejšie, keď sme ho poznali len pod prezývkou. Môj rovesník a spolužiak z vedľajšej triedy J. ho poznal lepšie. Bol to ich rodinný známy a J. mu tykal. Nevidel som dôvod, prečo by som mal mať k nemu ja iný prístup, a začal som mu  tykať tiež.
Pán kaplán si ma zobral na rozhovor a vysvetlil mi, že sa patrí, aby som mu vykal. V mojom detskom rozume to však akosi nenašlo súhlas a odvetil som: „Keď sa modlím Otčenáš, tak Bohu tykám. Prečo by som potom nemohol tykať aj tebe?!“
Rozprávkar ďalšie argumentovanie vzdal a nechal ma tak.

Bol to môj prvý prázdninový pobyt mimo rodiny a príbuzenstva. Dovtedy, keď som bol aj bez rodičov, či už u starých rodičov alebo iných príbuzných, vždy sme boli ako deti centrom pozornosti. Tu som však bol len jeden z viacerých. Bola tam i moja sestra, a viacerých som poznal. Ale i tak po niekoľkých dňoch sa dostavila kríza. Začal som byť nespokojný, vzdorovitý.
Vyvrcholilo to v stredu popoludní. Išli sme na kraj lesa, hrať schovávačku. Bumbrlák nám striktne prikázal, že môžeme sa skrývať v lese, ale v žiadnom prípade nesmieme ísť do obilia na pole.
Mne sa však hrať nechcelo. Tak som si sadol na zem a pozoroval hru. Ako však hra naberala na obrátkach, a plížiaci sa hráči nebadane obchádzali toho, ktorý ich hľadal, napätie hry ma strhlo a začal som ich vyzrádzať.
Môj rušiaci vstup do hry sa nikomu nepáčil. Keď sa to už viac ráz zopakovalo, tak mi pohrozili, že keď ešte raz niekoho vyzradím, dostanem pupkáča. Na chvíľu ma to uzemnilo. Keď však napätie z hry znovu stúpalo, nevydržal som to a vykríkol: „Tam je!“, ukazujúc prstom na jedného za kríkom.
Hra sa okamžite prerušila a išli splniť svoju hrozbu. Bol som si dobre vedomý, čo som vyviedol, a hoci som sa trochu vzpieral, vedel som, že trest - pupkáča mi idú dať právom.
Ako ma však držali na zemi, dvaja chalani zneužili moju bezbrannosť, začali trhať trávu aj s koreňmi a pchať mi ju do úst, čo si asi nikto z ostatných nevšimol.
To už bolo veľa! Cítil som sa pokorený a ukrivdený - to nebola súčasť trestu, ktorý som si zaslúžil! Začal som zúriť a vytrhol som sa tým, čo ma držali. V zúrivosti som začal naháňať tých dvoch, čo tak zneužili moju bezbrannosť.
Ostatní netušili, čo je vo veci, a nepochopili, že voči ním nič nemám a že ma nezaujímajú, že chcem zabiť, len tých dvoch. Tí však predo mnou ušli na pole a skryli sa v obilí. Vedomý si zákazu ísť do obilia, chodil som po okraji poľa ako zúrivý lev. Vraj sa ma v tej chvíli všetci báli.
Bumbrlák zavelil, aby všetci išli na chatu, a sám tam so mnou zostal.
Vnímal som to ako podraz, že tí dvaja porušili zákaz - išli do obilia, a nemali z toho žiadne dôsledky. A tak som začal ešte viac trucovať.
Bumbrlák sa mi snažil dohovoriť, ale nič nepomáhalo. Trvalo to hodnú chvíľu.
Napokon sa pokúsil o psychologickú taktiku: Zo stromu odlomil tenký konár. A hovoril: „Keď som ako chlapec neposlúchal... môj otec si urobil... takýto prút... a dal mi ním na zadok...“ a pritom veľmi - veľmi pomaly ten konár čistil od listov a bočných výhonkov, aby mi dal čas ukľudniť sa.
Na mňa však ani táto výstraha nezaberala - to si pamätám.
Čo nasledovalo, už si nepamätám. Stres bol taký silný, že nasledujúce udalosti sa mi v pamäti neuložili. Ako si však pamätám na svoju zaťatosť, tak predpokladám, že Bumbrlák nakoniec ten prút aj musel použiť, inak by so mnou asi nepohol...
Prebudil som sa na pôjde domčeka, kde spávali starší. Už sa pomaly zvečerievalo. To je prvý moment od predošlej príhody, ktorý mám uložený v pamäti.
Keď som sa prebral zo spánku, cítil som úľavu, ale aj veľké zahanbenie sám nad sebou, nad svojím správaním.
Pomaly som zliezol z pôjdu dole, medzi ostatných. Tvárili sa, akoby nič. Čakal som vo svojom zahanbení, že sa mi rovesníci budú vysmievať, ale nič (možno mali ešte zo mňa strach). Príhoda sa už viac neriešila a program pokračoval ďalej. Na druhý deň sme už boli kamaráti, ako predtým.

Napriek tejto nepríjemnej skúsenosti, ktorá ma však určite posunula ďalej, na ten výlet veľmi rád spomínam. Vždy keď sme neskôr išli vlakom pod Tatrami, pri Lučivnej sme vyzerali z okna „náš“ domček a nostalgicky spomínali.

O pár rokov neskôr sa prezradilo, aké akcie sa tam konajú. To bolo práve nebezpečenstvo akcií na jednom mieste. Čo sa tam udialo, viem len sprostredkovane z rozprávania, takže to nemusí byť presné.
Pri jednej akcii sa toto miesto vyzradilo. Esenbáci (SNB – Sbor národní bezpečnosti) tam prišli zavčas rána, keď ešte všetci spali a začali búchať na dvere.
Ktosi z účatníkov rozospatý vstal a išiel ku dverám: „Kto je?“
„Tu je Verejná bezpečnosť! Otvorte!“
Chalan sa však len poškrabal za uchom, neotvoril, ale zaliezol do spacáku a spal ďalej.
Až ustavičné búchanie zobudilo ostatných a tak si strážcovia socialistickej vlasti napokon mohli vykonať svoju povinnosť.
Ako to celé skončilo, či ich aj zatkli, či ich predvolávali na výsluchy, to neviem. Viem však, že v tomto domčeku sa už potom žiadna ďalšia akcia konať nemohla.


Práve z toho dôvodu mali výhodu stanovačky, na ktoré som chodil už ako mládežník.


Súvisiace články:
2. Moja prvá stanovačka
3. Stanovačky a daždivé počasie

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan nemá peniaze ani hráčov a stráca to najcennejšie. Fanúšikov

Viac ako o postupe do play off sa začína hovoriť, či klub vôbec dohrá sezónu v KHL.

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.


Už ste čítali?