Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene. (Jn 20,30-31)
Napriek tomuto záveru Ján ešte pridal k evanjeliu dodatok o Ježišovom treťom zjavení apoštolom v Galilei.
Týmto jednak prekleňuje rozdiel medzi Matúšovou správou, že Ježiš sa zjavil apoštolom v Galilei, a Lukášom a Markom, ktorí spomínajú zjavenie v Jeruzaleme.
Okrem toho zdôrazňuje Petrov primát - jeho pastiersku úlohu.
A čo sa javí ako hlavný dôvod tohto dodatku - zaoberá sa Jánovou budúcnosťou.
Po prvom závere Jánovho evanjelia dodatok začína zmienkou, ako prišlo k tretiemu zjaveniu:
Potom sa Ježiš znova zjavil učeníkom pri Tiberiadskom mori. A zjavil sa takto: Boli spolu Šimon Peter, Tomáš nazývaný Didymus, Natanael z Kány Galilejskej, Zebedejovi synovia a iní dvaja z jeho učeníkov. Šimon Peter im povedal: „Idem loviť ryby.“ Povedali mu: „Pôjdeme aj my s tebou.“ Išli a nastúpili na loď. Ale tej noci nechytili nič. (Jn 21,1-3)
Apoštoli teda po tom, ako sa im Ježiš zjavil druhý raz, keď už s nimi bol aj Tomáš, odišli do Galiley (porov. Mt 28,16) ako im Ježiš prikázal (Mt 28,7.10; Mk 16,7).
Po príchode do Galiley zrejme nejaký čas čakali a Ježiš sa im neukázal. Peter sa preto chytá iniciatívy (ako častokrát) a rozhodne sa využiť čas spôsobom jemu blízkym - chytaním rýb. Pridávajú sa k nemu ďalší siedmi. Piatich Ján uvádza menovite (seba menom nie - tomu sa vyhýba v celom evanjeliu), ale dvoch vôbec nemenuje. Buď si už po toľkých rokoch Ján nebol istý, ktorí to boli; alebo sa jednalo o učeníkov, ktorí nepatrili medzi apoštolov (Ján pojem apoštol nepoužíva).
Keď sa už rozodnilo, stál Ježiš na brehu; ale učeníci nevedeli, že je to Ježiš. A Ježiš sa ich opýtal: „Deti, máte niečo na jedenie?“ Odpovedali mu: „Nemáme.“ On im povedal: „Spustite sieť z pravej strany lode a nájdete.“ Oni spustili a pre množstvo rýb ju už nevládali vytiahnuť. (Jn 21,4-6)
Opakuje sa situácia - zázrak veľmi podobne, ako pri povolaní prvých apoštolov: zázračný rybolov. (Mt 4,18-20) Zrejme to bol aj dôvod, prečo Jánovi napadlo, že to bude Ježiš:
Učeník, ktorého Ježiš miloval, povedal Petrovi: „To je Pán.“ Len čo Šimon Peter počul, že je to Pán, pripásal si šaty - bol totiž nahý - a skočil do mora. Ostatní učeníci prišli na lodi, lebo neboli ďaleko od brehu, len asi dvesto lakťov, a sieť s rybami ťahali za sebou. (Jn 21,7-8)
Nahý - nie úplne, bez vrchných šiat, ktoré prekážali pri práci.
Keďže sieť s rybami nevládali vytiahnuť do lode, ťahali ju za sebou. To však spôsobilo, že loď napredovala veľmi pomaly. Spontánny a bezprostredný Peter vo svojej sangvinickej povahe už nedokázal trpezlivo čakať, kým dosiahnu breh, a tak skočil do vody, aby bol čím skôr pri Majstrovi.
Čo sa dialo, o čom sa rozprávali, kým prišli ostatní, netušíme. To bolo len medzi Ježišom a Petrom.
Keď vystúpili na breh, videli rozloženú pahrebu a na nej položenú rybu a chlieb. Ježiš im povedal: „Doneste z rýb, čo ste teraz chytili!“ Šimon Peter šiel a vytiahol na breh sieť plnú veľkých rýb. Bolo ich stopäťdesiattri. A hoci ich bolo toľko, sieť sa nepretrhla. (Jn 21,9-11) Ježiš teda urobil nielen zázrak s rybolovom, ale sa postaral i o raňajky pre učeníkov.
Keď ich vyzýva, aby priniesli i z ulovených rýb, znovu sa chytá iniciatívy Peter.
Ján preukazuje úžasnú pamäť pre detaily i po mnohých desaťročiach - tu si presne pamätá počet rýb. Podobne si pamätá presný čas svojho prvého stretnutia s Ježišom (Jn 1,39), poradie zázrakov (Jn 2,11; 4,54) a tiež i poradie udalostí po vzkriesení.
Ježiš im povedal: „Poďte jesť!“ A nik z učeníkov sa ho neodvážil spýtať: „Kto si?“, lebo vedeli, že je to Pán. Ježiš pristúpil, vzal chlieb a dával im; podobne aj rybu. To sa Ježiš učeníkom zjavil už tretí raz od svojho zmŕtvychvstania. (Jn 21,12-14)
Vidíme, že v mysliach učeníkov ešte stále vládol istý zmätok. Fakt, že Ježiš je živý, bol síce evidentný, ale rozum to stále ťažko prijímal.
Keď sa najedli, Ježiš sa opýtal Šimona Petra: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo?“ Odpovedal mu: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.“ Ježiš mu povedal: „Pas moje baránky.“ Opýtal sa ho aj druhý raz: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“ On mu odpovedal: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.“ Ježiš mu povedal: „Pas moje ovce!“ Pýtal sa ho tretí raz: „Šimon, syn Jánov, máš ma rád?“ Petra zarmútilo, že sa ho tretí raz spýtal: „Máš ma rád?“, a povedal mu: „Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád.“ Ježiš mu povedal: „Pas moje ovce!“ (Jn 21,15-17)
Na trojnásobné Petrovo zapretie Ježiš žiada od neho trojnásobné vyznanie lásky. Táto udalosť sa stala, keď už dojedli, čiže sa zdá, že sa to Ježiš nepýtal pred všetkými, ale vzal Petra bokom. Ježiš je diskrétny, keď ide Petra zbavovať výčitiek svedomia, ktoré ho zrejme stále ešte ťažili.
Všimnime si, že ho nazýva pôvodným menom Šimon - meno Peter si musí akoby znovu zaslúžiť. Po vyznaní mu Ježiš zveruje pastiersku úlohu: pásť baránky a ovce. Doteraz Ježiš hovoril o sebe ako o pastierovi, teraz túto úlohu starať sa o Cirkev zveruje Petrovi.
V tom Petrovom vyznaní lásky je jedna zvláštnosť.
Ježiš sa pýta Petra: miluješ ma? (gr. agapás me; lat. diligis me )
Ale Peter neodpovedá tým istým výrazom, ale: mám ťa rád. (gr. filó se; lat. amo te )
Grécke slovo agapé znamená lásku v duchovnom význame (nie zmyselnú). Nový Zákon používa tento výraz na označenie lásky Boha ku Kristovi i k ľuďom, o Ježišovej láske k Bohu i k bratom, tiež o ľudskaj láske k Bohu i medzi sebou; týmto pojmom sa označuje i sám Boh - Boh je láska.
Z tohto hľadiska sa v latinskom preklade evanjelia použil výraz diligo - vážiť si, mať v úcte, obľúbiť si, vyberať si, byť pozorný.
Tento pojem použil Ježiš, keď žiada od Petra jeho vyznanie.
On však odpovedá výrazom filó (fileó), čo znamená milujem, mám záľubu, bozkávam. Je to výraz pre bežný prejav lásky, či záľuby. Jeho latinský ekvivalent je amo v tom istom význame.
I pri druhom položení otázky Ježišom a Petrovej odpovedi je situácia rovnaká.
Pri treťom položení otázky sa Ježiš prispôsobuje Petrovi: máš ma rád? (gr. fileís me; lat. amas me )
Vyznieva to tak, že Ježiš žiada od Petra vyznanie duchovnej - nadprirodzenej lásky. Avšak on je zatiaľ schopný len bežnej ľudskej lásky - tej prirodzenej.
A tak napokon sa Ježiš prispôsobuje vo svojej požiadavke Petrovým možnostiam a prijíma aj toto vyznanie jeho lásky.
Samozrejme, že Peter nezostal na tejto úrovni, ale postupne dorástol i k tej nadprirodzenej forme lásky. V jeho listoch to jasne vidieť, keď už používa výraz agapé , ba v druhom liste označuje túto lásku ako vrchol snaženia veriacich:
„ A práve preto vynaložte všetko úsilie na to, aby ste k svojej viere pripojili čnosť, k čnosti poznanie, k poznaniu zdržanlivosť, k zdržanlivosti trpezlivosť, k trpezlivosti nábožnosť, k nábožnosti bratskú náklonnosť ( filadelfia - doslovne bratská láska) a k bratskej náklonnosti lásku ( agapé ).“ (2 Pt 1,5-7)
Vráťme sa však naspäť, k tomu čo Ježiš hovoril Petrovi po zverení pastierskej úlohy:
„ Veru, veru, hovorím ti: Keď si bol mladší, sám si sa opásal a chodil si, kade si chcel. Ale keď zostarneš, vystrieš ruky, iný ťa opáše a povedie, kam nechceš.“ To povedal, aby naznačil, akou smrťou oslávi Boha. Ako to povedal, vyzval ho: „Poď za mnou!“ (Jn 21,18-19)
Ján poznamenáva, že výraz „vystrieš ruky“ naznačuje spôsob Petrovej smrti. Keď písal evanjelium, už vedel, že Peter zomrel ukrižovaním (dolu hlavou), čiže mal ruky vystreté na kríži.
Peter sa obrátil a videl, že za nimi ide učeník, ktorého Ježiš miloval, ten, čo sa pri večeri naklonil k jeho hrudi a spýtal sa: „Pane, kto ťa to zradí?“ (Jn 21,20)
Evanjelista a apoštol Ján sám seba vo svojom evanjeliu menom nikdy neuvádza. Ak menuje apoštolov, kde bol i jeho brat, použije pre oboch výraz "Zebedejovi synovia". Ak píše len o sebe, používa výraz "učeník, ktorého Ježiš miloval", alebo opisne, ako v tomto prípade.
Keď ho teda Peter zazrel, povedal Ježišovi: „Pane, a čo bude s týmto?“ Ježiš mu odpovedal: „Ak chcem, aby zostal, kým neprídem, čo teba do toho? Ty poď za mnou!“ A tak sa medzi bratmi rozchýrilo, že ten učeník neumrie. No Ježiš mu nepovedal: „Neumrie,“ ale: „Ak chcem, aby zostal, kým neprídem, čo teba do toho?“ (Jn 21,21-23)
Po tom, ako Ježiš naznačil Petrovi mučenícku smrť, ten sa pýta na Jána. Ježiš však túto jeho zvedavosť krotí a upriamuje ho na úlohu, ku ktorej ho povoláva.
Tu prichádzame ku kľúčovým slovám, prečo Ján pridal k svojmu evanjeliu tento dodatok, ktorý máme označený ako 21. kapitolu:
Ján bol posledný žijúci apoštol. Evanjelium písal (presnejšie diktoval) ako starec, už takmer storočný. Medzi kresťanmi sa rozšírila mienka, že sa Ján dožije druhého príchodu Krista. K tomu prispela i nesprávna interpretácia Ježišových slov pred premenením na vrchu: „Veru, hovorím vám: Niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia Syna človeka, ako prichádza vo svojom kráľovstve.“ (Mt 16,28; Mk 9,1; Lk 9,27)
Ján si však uvedomoval, že jeho smrť sa už blíži, a preto cítil potrebu uviesť na pravú mieru tú fámu, aby keď zomrie, nevyvolalo to medzi veriacimi zmätok. Preto k evanjeliu, ktoré už malo svoj záver (Jn 20,30-31) pridal dodatok, kde vysvetľuje, že táto fáma nie je založená na skutočných Ježišových slovách.
A za tým, čo chcel Ján ešte na záver povedať, nasleduje druhý záver evanjelia, ktorý obsahuje aj svedectvo o autentickosti od tých, ktorým Ján toto evanjelium diktoval:
To je ten učeník, ktorý o týchto veciach vydáva svedectvo a toto napísal. A vieme, že jeho svedectvo je pravdivé.
Ale Ježiš urobil ešte veľa iného. Keby sa to všetko malo dopodrobna opísať, myslím, ani na celom svete by nebolo dosť miesta na knihy, ktoré by bolo treba napísať. (Jn 21,24-25)
