Myjavskí viednari a rimani

Autor: Marian Vojtko | 7.3.2011 o 9:00 | (upravené 7.3.2011 o 9:44) Karma článku: 4,88 | Prečítané:  739x

Kopaničiarsky život na Myjave a v okolí bol v minulosti ťažký, sprevádzaný tvrdou prácou a chudobou. Ľudia preto využili každú možnosť, ako si v tejto situácii prilepšiť. Takáto príležitosť sa naskytla, keď štát finančne podporoval domácnosti, ktoré si vzali na výchovu sirotu, či opustené dieťa. Preto sa na Myjave objavovali deti, ktorým sa hovorilo "viednari" a "rimani".

VIEDNARI

Viednarov, alebo viedenské deti začal umiestňovať na Myjavu viedenský zemský nalezinec (ľudovo fingelhaus) už niekedy v druhej polovici 19. storočia. Deti boli dávané na kopanice (zo začiatku i do mestečka) ženám na dojčenie a na výchovu do šiestich rokov. Potom boli vrátené do domovských obcí. Odmena bola 6 zlatých mesačne.

Kopaničiarky si však často prilepšovali i tým, že načierno brali za taxu 16-20 korún deti navyše od viedenských slobodných mamičiek.

Finančný príspevok a k tomu v prípade starších detí i pracovná sila bola pre domácnosť a hospodárstvo určite prilepšením. Lenže na druhej strane to prinášalo i značné zdravotné riziko, pretože deti boli často zdrojom nákazy sifilisom a inými chorobami, a ženám, ktoré si brali navyše deti na dojčenie, ničilo zdravie i nadmerné kojenie.

Oficiálne umiestnených detí bolo spočiatku 300-500, začiatkom 20. storočia ich bolo už len okolo 160. Tento pokles záujmu o deti bol spôsobený veľkým vysťahovalectvom, a následne dostatkom peňazí u navrátilcov z  Ameriky, ktorí si už nepotrebovali takto privyrábať.

Keďže viedenské deti boli katolíckeho vierovyznania, s ich prítomnosťou v luteránskom prostredí Myjavy je úzko spojená existencia katolíckej ľudovej školy v Turej Lúke.
Túto školu dal postaviť ostrihomský arcibiskup Ján Scitovský (1849-1866), a založil pre ňu aj fundáciu, z ktorej bola financovaná jej prevádzka. Rok založenia sa mi však zistiť nepodarilo.
V školskom roku 1865/66, keď prišlo k zmene učiteľa, mala škola 23 žiakov, z nich 17 bolo viednarov. Škola zabezpečovala vyučovanie aj v susednom Bukovci, tam však zo 17 žiakov boli len 2 viednari.
V nasledujúcom roku počet vyskočil na 43 žiakov + 5 žiakov nedeľnej školy, ale koľkí z nich boli viednari, sa neuvádza.
Škola fungovala do konca 19. storočia, zmienka o jej poslednom učiteľovi je z r. 1896. Začiatkom 20. storočia už škola pre nedostatok žiakov nefungovala. Tento nedostatok žiakov je zrejme spôsobený práve poklesom záujmu kopaničiarov o viedenské deti.

I keď oficiálne umiestnené deti sa ako šesťročné mali vrátiť do domovských obcí, je zrejmé, že na kopaniciach bolo dosť starších viednarov. Niektorí z nich možno zostali bývať na Myjave i v dospelosti. Tak napríklad otec Mons. Karola Nečesálka (generálneho vikára trnavského biskupa v r. 1927-36) bol v roku 1878 birmovným otcom osemnásťročnému viednarovi Jánovi Korínekovi.


RIMANI


Po hrôzach Prvej svetovej vojny pripadla novovzniknutej Československej republike úloha postarať sa o veľké množstvo sirôt, či už skutočných, alebo sociálnych. Pre mnohé z nich bol detský domov len prechodným pobytom. Deti boli umiestňované do pestúnskych rodín v rôznych obciach, kde sa zriaďovali tzv. pestúnske "kolónie". Zriaďovanie kolónií a rozmiestňovanie detí mal na starosti Čs. štátny detský domov v Rimavskej Sobote, kde sa sústreďovali deti z celého Slovenska.

Arpád TvrdýZ iniciatívy myjavského katolíckeho farára Arpáda Tvrdého (synovec jedného z tvorcov modernej slovenčiny Petra Tvrdého) vznikla takáto kolónia i na Myjave. Pretože deti prichádzali z detského domova v Rimavskej Sobote, tak Myjavci začali deťom hovoriť "rimani".

Farár Tvrdý sa stal dozorom tejto kolónie, a tak v archíve myjavskej fary sa zachovala matrika pridelených detí z rokov 1921-25 a tiež korešpondencia. Z týchto dokumentov sa dozvedáme čosi o kolónii a o farárovej práci:

Prvý transport detí, evidovaný v matrike, prišiel na Myjavu 26. januára 1921, ale zdá sa, že nejaké deti prišli už prv. Keďže Tvrdý pôsobil na Myjave od mája 1920, je zrejmé, že na zriadení kolónie musel začať pracovať už krátko po svojom príchode.

Posledný transport, uvedený v matrike, je z prelomu októbra a novembra 1925. Záznamy o neskorších transportoch, zrejme v druhom zväzku matriky, sa nezachovali.
Za uvedených 5 rokov bolo na Myjave a v okolí umiestnených 1.100 detí. Z tohto bolo 946 rímskokatolíkov, 110 evanjelikov, 24 kalvínov (reformovaných), 3 gréckokatolíci, 10 židov a u 7 nebolo vierovyznanie uvedené. Niektoré z detí si po čase zobrali príbuzní, viaceré zakrátko po príchode zomreli.

Počet detí v myjavskej kolónii sa pohyboval okolo 600 (r. 1926). Zo začiatku boli deti prideľované do širšieho okolia, okrem myjavských kopaníc aj do obcí Brezová, Bukovec, Krajné, Kostolné, Podkylava, Stará Turá, Vrbové, Vrbovce a najmä Turá Lúka.
V spolupráci s farármi týchto obcí v niektorých z nich časom vznikli samostatné kolónie. Tvrdý v liste z r. 1926 spomína Brezovú, Turú Lúku, Starú Turú, Krajné a Vrbové, kde boli dozorcami evanjelickí farári.

Arpád Tvrdý zároveň oslovoval svojich priateľov katolíckych kňazov aj v iných oblastiach Slovenska a povzbudzoval ich, aby aj tam založili pestúnske kolónie pre deti.

Prideľovanie detí sa nekonalo na konfesionálnom princípe, i keď dozorcami boli farári. Po privezení boli deti pridelené záujemcom jedno za druhým. Posúdenie vhodných pestúnov bolo na úsudku dozorcu. Na Myjave boli zväčša deti pridelované v stredu, keď ľudia prichádzali z kopaníc na trh, a tak si zároveň prevzali deti. Farár zároveň rozdeľoval pestúnom aj šaty pre zverené deti.

O deti bol medzi obyvateľmi záujem, pretože štát na deti finančne prispieval, a zároveň boli lacnou pracovnou silou. A tak to niekedy bolo pri preberaní deti dosť divoké. Keď prišiel transport s deťmi na Myjavu, ľudia si hneď "rozchytali" deti a potom s nimi išli na faru, dať si ich zaevidovať.

Z dnešného pohľadu sa to zdá dosť drsné, akoby sa z detí stal tovar. Treba si však uvedomiť, že sa jednalo o dobu, keď sa ešte na práva detí veľmi nehľadelo a sociálna starostlivosť nebola vysoká. Pestúnske rodiny deti zväčša neprijímali až tak z kresťanskej lásky, ako skôr preto, aby si nimi vypomohli. Stávalo sa, že tieto deti boli aj zneužívané. Zväčša bývali len v stodolách a vyskytli sa prípady, keď deti museli až otrocky pracovať a nebolo o ne postarané. Preto musel dozorca kolónie pestúnske rodiny pravidelne navštevovať a v prípade zistenia takýchto skutočností, pestúnom deti okamžite odobrať.

Otázka pestúnskych detí sa nepriamo stala súčasťou boja o likvidáciu katolíckej školy na Myjave. Pražská vláda hľadala spôsoby, ako dosiahnuť elimináciu cirkevných škôl. Na Myjave sa tak malo stať stiahnutím štátnej dotácie z dôvodu malého počtu žiakov. Farárovi Tvrdému sa však podarilo kampaňou medzi katolíckymi rodičmi v r. 1922 zvýšiť počet žiakov z 20 na 43. Okrem niekoľko novoprisťahovaných rodín na katolícku školu vtedy prestúpilo 13 detí zo štátnej školy a 6 detí, ktoré predtým chodili na evanjelickú školu, hoci obaja ich rodičia boli katolíci.
Počtu žiakov na katolíckej škole pomohli aj "rimani", ktorí boli umiestnení u rodín priamo v mestečku. V tom roku ich bolo na škole asi 12.
Zvýšenie počtu žiakov na škole urobilo škrt v plánoch štátnym úradníkom, lebo už nemohli odňať dotáciu pre nedostatok detí. Uchýlili sa potom aj k rôznym nekalým praktikám (o tom inokedy). Aby znižili počet detí na škole, v roku 1924 nariadili, že "rimani" musia chodiť do štátnej školy, pretože sú v štátnej opatere a štát na ne finančne prispieva.
Paradoxom je, že štát v r.1923 nariadil katolíckym kňazom, že musia tieto deti v prípade úmrtia pochovať zadarmo, pretože sú príslušníkmi Katolíckej cirkvi. Čiže ak sa jednalo o financovanie pohrebu, deti patrili cirkvi, ale ak sa jednalo o plat pre učiteľa, deti patrili štátu.

Napokon sa predsa len štátnym úradníkom podarilo zlikvidovať po evanjelickej škole v októbri 1924 aj katolícku. Pre farára tým nastal nový problém, lebo učiteľ býval zároveň aj organistom. Zohnať organistu sa stalo finančne nereálnym.
Napokon lete 1925 natúpil organista Anton Šandrík z Oravy, ktorý mal dva roky do dôchodku. Aby mohol dostať primeraný plat, farár mu vybavil u biskupa Jantauscha povolenie vyučovať náboženstvo katolícke deti na kopaniciach.

Farár Tvrdý tiež získal súhlas od riaditeľa detského domova v Rimavskej Sobote, aby časť svojich povinností koloniálneho dozorcu zveril organistovi. Kým farár vykonával prácu v meste, organista navštevoval deti po kopaniciach, kde ich bolo umiestnených až 90%. Dohliadal, aby bolo o deti postarané a neboli zneužívané, a katolícke deti zároveň vyučoval náboženstvo. Za túto činnosť dostával plat ročne 1400 Kčs z farských peňazí a 1000 Kčs zo štátnych.

To sa však nepáčilo Valáškovi, jednému z dvoch evanjelických farárov, pôsobiacich na Myjave. Ten prostredníctvom evanjelického biskupa Samuela Zocha žiadal Ministerstvo sociálnej pečlivosti v Prahe, aby rozdelilo kolóniu na Myjave medzi dvoch dozorcov, pričom rozdelenie bude na základe konfesií medzi katolíckeho a evanjelického farára. Pritom uviedol, že sa tak dohodol s A.Tvrdým.

Arpád Tvrdý sa o tejto iniciatíve dozvedel až v liste z ministerstva, v ktorom žiadali jeho vyjadrenie. Odpovedal listom z 9. júla 1926, že s daným návrhom nesúhlasí. Odôvodnil to tým, že nikde nie sú deti prideľované na základe konfesie, pričom na mnohých miestach sú dozorcami evanjelickí farári a majú na starosti i katolícke deti.
Ďalej navrhnuté rozdelenie kolónie prácu dozorcu nielenže neuľahčí, ale naopak, spôsobí zmätky. Problém by bol už hneď pri rozdeľovaní detí z transportu, ale ešte vážnejšie problémy by boli, ak by jeden dozorca bol nútený pestúnom dieťa odňať, a oni by si išli vyžiadať ďalšie od druhého dozorcu. Zároveň by sa stratil prehľad, koľko detí je v rodinách pridelených, a tak by ich mohli prevziať viac, než je únosné.
Preto Tvrdý navrhol, že ak pán Valášek závidí skromný plat organistovi, môže prevziať jeho prácu, čiže navštevovanie detí na kopaniciach. Zároveň však vyjadril pochybnosti, že by on túto prácu prijal, keďže sa zriekol členstva vo výbore Červeného kríža s odôvodnením, že na to nemá čas. Tým menej by potom mal čas navštevovať deti po kopaniciach.
K týmto vecným dôvodom pridal A.Tvrdý i osobné. Kým s druhým evanjelickým farárom dobre vychádza a spolu pôsobia v Matici slovenskej a iných spolkoch, pánovi Valáškovi sa radšej vyhýba, pretože je to človek málo znášanlivý a voči nemu zaujatý. Preto sa s ním nemá záujem stretať ani pri práci v kolónii.

Uvedené argumenty a šesťročná vzorná práca dozorcu zavážili, a tak kompetencie zostali tak, ako dovtedy. Farár Tvrdý vykonával funkciu koloniálneho dozorcu a organista vykonával návštevy detí v rodinách na kopaniciach.
V r. 1927 odišiel organista Šandrík na dôchodok do Tvrdošína. Vystriedal ho mladý organista Štefan Pastorek, ktorý prevzal i úlohu dohliadať na deti na kopaniciach.

Pri zanietení, s ktorým Arpád Tvrdý spravoval kolóniu a angažoval sa pri zriaďovaní ďalších, je pochopiteľné, že mal veľmi dobrý osobný vzťah s riaditeľom detského domova v Rimavskej Sobote Dr. Fürchtgottom. Svedčí o tom riaditeľov list zo 17. augusta 1933. Dr. Fürchtgott v ňom Tvrdému píše pri príležitosti smrti jeho otca: "Mne dovolte, aby som zvlášť vyjádril svojho úplného spolucitenia s Vami pri pamiatke nad nebožtíkom, ktorý tak veľkou láskou a obetavosťou staral sa o naše deti - o našu vec. Mal som šťastie osobne toto poznať a zaslužená odmena v Nebesiach bude mu zaistená." Podobne dostal A. Tvrdý od riaditeľa domova list v decembri 1933, v ktorom mu gratuloval k dokončeniu novej fary.

Arpád Tvrdý kolóniu spravoval až do roku 1937, kedy bol preložený za farára do Švajnbachu (Viničné).
Po vzniku Slovenskej republiky v roku 1939 sa presadil zámer, aby deti boli umiestnené v rodinách rovnakej konfesie. A tak väčšina detí, keďže to boli prevažne katolíci, bola z Myjavy odsunutá.

I keď väčšina "rimanov" po kratšom, či dlhšom čase Myjavu opustila, niektorí z tých, čo v pestúnskych rodinách dosiahli plnoletosť, sa na Myjave usadili a založili si tam rodiny.

Konkrétne som z "rimanov" poznal pána Makiša, ktorý sa vyučil obuvníkom. Už ako starý pán mi každú jeseň priniesol hrozno a jablká zo svojej záhradky. Kopačky z jeho dielne dali súperom myjavských futbalistov nejeden gól.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?