Zvyky siahajúce do pohanských čias Odborníci na folklór a tradície vidia pôvod už v pohanských časoch. Zimný čas bol obdobím, keď práce vonku ustali a ľudia sa zdržiavali v domoch. Domáce práce, dlhé tmavé večery, strach z krutej zimy – to dalo vznik rôznym poverám a zvykom; snahe uzmierovať si božstvá a nadprirodzené sily, ktorých sa ľudia báli. Na druhej strane (zrejme chceli uchrániť deti od prílišného strachu) sa často obávaní bohovia zimy, strigy a iné príšery menili v rozprávkové bytosti, ktoré nosili deťom sladkosti a rôzne drobné darčeky. Zima bola teda časom strachu (napr. “stridžie dni”), ale aj hostín a zábav (fašiangy, masopust – masky mali zmiasť démonov; alebo saturnálie v Ríme).
Niečo z týchto tradícií sa prenieslo i do kresťanských čias. Napr. v Rusku to bol Mesiačik Január alebo Dedo Mráz – ktorý v zime prinášal sneh a chlad odkiaľsi z Čukotky. Zhruba v 18. storočí sa z tejto obávanej zákernej bytosti stal dobručký deduško, ktorý deťom nosí darčeky na Nový rok. V Taliansku zase deťom nosí darčeky čarodejnica Befana, ale až na Troch kráľov. K tomu istému sviatku v Španielsku roznášajú darčeky zase svojrázne postavičky Magi. Čarodejnicu s darčekmi stretneme aj vo Švajčiarsku. V alpských oblastiach s darčekmi uvidíme tiež škriatka Krampusa a v Nemecku Knechta Ruprechta. V severských krajinách zas deti zásobuje darčekmi deduško na saniach, ktoré ťahajú soby.
Svätý Mikuláš
Tento slávny grécky biskup z juhotureckého mesta Myra sa hneď od začiatku “tešil” veľkej úcte. A to nielen v krajine svojho pôsobenia, ale tiež po celom Západe a mimoriadne aj v Rusku.
Jeho pôsobenie je známe veľkou štedrosťou a dobročinnosťou. Tak sa úplne prirodzene začal jeho sviatok spájať s tradíciou obdarúvania, zvlášť detí. V tomto zvyku netreba nasilu hľadať spôsob na pokresťančenie pohanských zvykov, aj keď nejaký súvis tam byť môže. Ikonogafia nám ho predstavuje ako biskupa s bibliou v ruke, často aj s tromi zlatými jablkami. Novodobá predstava Mikuláša ako starého biskupa s dlhou bielou bradou, v červenom plášti s kapucňou, lemovanom kožušinou, sa po prvý raz objavuje v tvorbe maliara Moritza von Schwinda z 19. storočia. (Podobnosť so Santa Clausom čisto náhodná?)
Úcta k sv.Mikulášovi a tradície, viažuce sa na jeho sviatok, sa v rôznych krajinách vyvíjali odlišne. Niekde rozdáva darčeky sám už večer 5.decembra, inde má na to rôznych pomocníkov, alebo ich prináša v noci a deti si ich 6.decembra ráno nachádzajú za oknom, či v topánkach.
Na našom území sa oslavy sv.Mikuláša rozšírili v stredoveku, ale len v mestách. Študenti si spomedzi seba volili biskupa – Mikuláša. Bývalo to spojené so zábavami. Mikuláš však chodil aj skúšať deti z modlitieb, básničky a pesničky, za čo ich odmenil sladkosťami, ktoré pripravili rodičia. Keď tento zvyk prešiel z kostolov do ulíc, zvyčajne ho doprevádzali anjel a čert. Na strednom Slovensku vstupoval Mikuláš do domu s takouto básničkou: “Deti, ja som Mikuláš, modlite sa Otčenáš. Mrcha deťom nesiem korbáče, dobrým orechy a koláče.” Tieto mikulášske zvyky sa na slovenské dediny rozšírili až po Prvej svetovej vojne. Dovtedy tam vládli zvyky chodiť v maskách príšer a zvierat (napr.medveďa).
Azda najviac špecifickú mikulášsku tradíciu majú Holanďania, ktorá je ovplyvnená tým, že Holandsko bolo kedysi kolóniou Španielska.
Holandský Sinter Klaas, ako nazývajú sv.Mikuláša (alebo aj Winter Klaas) prichádza v sprievode maura Zwarte Pieta na lodi zo Španielska v novembrovú sobotu, tri týždne pred svojím sviatkom. Niekedy má čiernych pomocníkov aj viac, a tí komínom hádžu deťom do pančúch a čižiem darčeky. Sám svätý Mikuláš nič nerozdáva, len sa nosí po krajine na chrbte bieleho koňa menom Amerigo, a zdraví sa s ľuďmi. Deti si vyložia 5.decembra čižmy a zoznam želaných darčekov, k tomu pridajú seno a mrkvu pre Ameriga. Dobré deti sa ráno tešia z darčekov, zlé nájdu akurát tak metlu.
V Rusku počas komunistickej éry bol sv.Mikuláš úplne zakázaný a nahradil ho už spomínaný Dedo Mráz. Bolo to najmä preto, že v ateistickej ideológii nebolo miesto pre tradície založené na osobe svätého biskupa. Ale malo to aj ďalší dôvod: meno Mikuláš vyvolávalo spomienky na posledného cára, ktorého komunisti s celou rodinou zavraždili.
Santa Claus = americký Mikuláš?
Komerčne veľmi úspešný vo vtieravých reklamách je Santa Claus, ktorý sa stal americkou obdobou Mikuláša. Američania nemajú veľa vlastných tradícií, mnohé vzniklo zmiešaním zvykov, ktoré do Nového sveta priniesli osadníci z rôznych krajín. A vzorovým príkladom je práve “Santa”.
Pôvodnú Mikulášsku tradíciu priniesli do Ameriky v 17.stor. Holanďania ako Sinter Klaasa. Práve tomuto svätcovi zasvätili osadu Nový Amsterdam (dnešný New York), a tam kde je teraz Manhattan, postavili sochu tohto svätca. Tak sa meno sv.Mikuláša (lat. Sanctus Nicolaus) stalo označením postavičky, ktorá sa vyvíjala v priebehu 19.storočia. Podnet k jeho vzniku dal v r.1822 profesor Clement Clark Moore. Keď sa raz vracal z vianočných nákupov, nechal sa inšpirovať snehovými čiapočkami na komínoch domov v New Yorku a napísal pre deti báseň “Návšteva sv. Mikuláša”, ktorá rýchlo zľudovela pod názvom “Noc pred Vianocami”. V básni skombinoval prvky holandských, nemeckých a škandinávskych vianočných tradícií, a tak predstavil Mikuláša ako malého okrúhleho mužíčka, s červeným nosom a bielou bradou, ktorý prichádza na saniach, ťahanými ôsmimi sobmi. Z nich každý mal svoje meno. S vrecom plným darčekov pre deti skočí komínom do domu, špinavý od sadzí šibalsky mrkne, keď otvára vrece a do pančušiek detí, starostlivo uložených pri kozube vkladá darčeky. Zmenila sa teda nielen podoba Mikuláša, ale aj dátum, kedy nosí darčeky. Už to nebol 5., ale 24. december. Santa Claus teda dokázal nahradiť “Mikuláša” i “Ježiška”.
Noviny sa o básničku len tak trhali. Ilustrácie však Santa Clausa zobrazovali ako malého škriatka. Podobu dobrotivého starého pánka mu dal až v rokoch 1860-1880 ilustrátor Thomas Nast, ktorý ho kreslil pre vianočné vydania časopisu Harper's. Pôvodný Moorov opis Santa Clausa doplnil o vlastné predstavy z detstva. K legende tiež pridal dielňu na výrobu hračiek na severnom póle, kde pomáhajú škriatkovia (elfovia) a zoznam dobrých a zlých detí z celého sveta.
Rokom 1931 nastúpil Santa Claus cestu biznisu a komercie. Firma Coca-Cola chcela reklamnou kampaňou osloviť najmladšiu generáciu. Zákon však zakazoval použiť v reklame deti. Preto sa rozhodli “najať” do reklamy Santa Clausa, čo bol veľmi úspešný krok. Maliar Haddon Sundblom vytvoril podobu Santa Clausa v “ľudskej” veľkosti s dlhou bielou bradou, v červenom kožúšku s bielym lemovaním, v čižmičkách a s nošou plnou hračiek.
V prvej verzii mu stál ako model obchodník na dôchodku Lou Prentice, neskôr však tento “ťažko pijúci umelec” švédskeho pôvodu kreslil Santa Clausa podľa seba. Vďaka veľkej sile reklamy už nikto na svete nepochybuje, ako Santa Claus vyzerá – presne ako Haddon Sundbloom. Amerikanizácia trhu v Európe (zvlášť vďaka ekonomickej pomoci po Druhej svetovej vojne) spôsobila, že imidž Santa Clausa v komerčnom svete nahradil rôzne klasické postavy, ktoré od sviatku sv.Mikuláša až do Troch kráľov nosia v jednotlivých európskych krajinách deťom darčeky.
V súčasnosti sa v Európe prejavuje trend “bojovať” proti Santovi. Tento boj vedú na jednej strane odporcovia “amerikanizácie” a nadšenci pre pôvodné kultúrne národné tradície, na druhej strane sú to kresťania, ktorú chcú zachovať kresťanským sviatkom ich pôvodnú kresťanskú podstatu a uchrániť ich od komerčnosti a reklamy.
A čo Ježiško?
Malé Jezuliatko v jasličkách je oddávna dojímavým symbolom Vianoc. Avšak ako sa toto nemluvňa stalo dodávateľom darčekov deťom?
Pôvodcom myšlienky je Martin Luther. Keďže tento reformátor odmietol úctu k svätým, a teda aj ku sv.Mikulášovi, vymyslel ako alternatívu “Christkind” – anjelíka v podobe dievčatka, ktorý na Vianoce prináša deťom darčeky. Nový zvyk sa síce ujal, avšak ľudia si túto detskú postavičku spojili s oslavou narodenia Jezuliatka, ktorému priniesli svoje dary Traja králi. Tým vznikla nová tradícia, ktorá sa úspešne rozšírila, že darčeky na Vianoce prináša novonarodený Ježiško, hoci v podstate by to malo byť naopak...
Dnes už zrejme nemá zmysel proti tejto tradícii niečo podnikať. Skôr ju využiť, aby dávala pravý zmysel sviatkom, a ten vštepovať do sŕdc detí: Pán Ježiš nám svojím narodením priniesol ten najväčší dar: Božiu lásku.
Ďalší vianoční dobrodinci
Môže sa zdať, že zvyk obdarovať deti na Vianoce nie je starobylý, a že vznikol ako “konkurencia” svätému Mikulášovi. Ale nie je to tak. Nebol to Martin Luther, ktorého Christkind začal nosiť darčeky na Vianoce, a už vôbec nie profesor Clement Clark Moore so svojím Santa Clausom.
Vo Francúzku si totiž deti nachádzajú darčeky ráno 25. decembra a nosí im ich Pére Noël (v doslovnom preklade: Otec Vianoce). Prvé písomné zmienky o tomto vianočnom dobrodincovi pochádzajú už z 13. storočia! Len škoda, že sa dnešní Francúzi nechali strhnúť až natoľko, že súčasný Pére Noël je na nerozoznanie podobný Santovi Clausovi...
I v ďalších krajinách nájdeme vianočných rozdávateľov darčekov. Napríklad v Nemecku môžeme stretnúť Weihnachtsmanna – vianočného mužíka. I ten už však prispôsobil imidž “americkému vzoru”.
V Bulharsku zase nosí darčeky “Dedo Koleda”, ale až na pravoslávne Vianoce, ktoré sú o dva týždne neskôr.
A v Nórsku majú dokonca “vianočnú kozu”. Môže za to vraj kráľ Olaf II., ktorý ju zachránil a ona mu za to nosila vzácne byliny. Teraz nosí deťom darčeky na Vianoce. Ale aby prišla aj ďalší rok, treba ju pohostiť – do detských topánok nachystať nevymlátenú ovsenú slamu...
Zvykne sa hovoriť: Iný kraj, iný mrav. V dnešnom zglobalizovanom svete to však niekedy vyzerá tak, akoby bol správny už len jeden jediný mrav – konzumizmus. Prispôsobil sa mu sv.Mikuláš, prispôsobil sa mu Ježiško... Alebo len ustúpili Santovi?
Títo nebeskí dobrodinci za to nemôžu. Sú to ľudia – “pozemšťania”, ktorí týchto “nebešťanov” odstrčili. A prečo? Lebo dar, ktorý oni ponúkajú, nie je predmetom reklamy, financovanej kartelovou spoločnosťou, trustom, či monopolom. Neinvestoval do nej svoj kapitál žiaden multimilionár.
O aký dar sa jedná? Pochopíme, ak my investujeme viac...
